Spomínate si na neho - písala som o ňom vo februári.
Dustinko (Dastinko) patrí starej pani, ktorá má už požehnane cez osemdesiat. Na starostlivosť o neho už nestačí. Stal sa jej viac príťažou ako nemým priateľom. Nesúdim ju, ani neodsudzujem. Chápem, že vek si neúprosne žiada a berie svoje. Ale je mi jasné, že s Dastym treba niečo robiť!
Pani žije v dome, v ktorom sú dohromady tri bytové jednotky. Jeden byt obýva ona, zvyšné dva iné rodiny. Navzájom príbuzní nie sú. K domu patrí veľký pozemok, veľká záhrada, po ktorej Dustinko pravidelne behával, keď ako správny strážny pes odháňal nás - okoloidúcich votrelcov.
Bližšie som sa s ním zoznámila cestou zo synovej školy, keď som dieťa ráno odprevádzala. Viackrát sa stalo, že Dustinko pri rannom odchode suseda do práce, keď sa brána za autom automaticky, pomaly, zatvárala, vybehol von na chodník a už sa nestihol vrátiť späť. Brána sa medzitým zatvorila.
Táto situácia sa v istom - najmä zimnom - období pravidelne opakovala. Dusty pobehoval bezradný po chodníku pred domom, zastavoval ludí, staval sa na zadné a prednými nás prosil, aby sme mu pomohli vrátiť sa späť za plot. Jeho prosba bola jasne zrozumiteľná. Zlý havo spoza plota sa nám pred očami premenil na bezbranné dieťa, ktoré prosí o pomoc.
Váčšinou sme sa nedozvonili. Stará pani už nepočuje najlepšie. Otvorila mi len raz mladá suseda na materskej. Poďakovať, že sme zazvonili a o psa sa postarali, zabudla. Rodiny v dome sú rozhádané, vzťahy nie sú najlepšie.
Všetko okolo Dustyho som sa dozvedela od pána (budem ho volať pán Novák), s ktorým sme tiež raz takto ráno, vo februári, Dustyho zachraňovali. Bola zima, dážď. Vedľa domu je frekventovaná cesta - Dusty, ako správny strážny pes, nebezpečne dorážal do áut stojacich na červenú. Hrozilo, že ak sa tentokrát nedozvoníme, niektoré z áut Dustyho zrámuje. Ako to v ten deň dopadlo, som napísala ešte v ten deň na blog. Mala som toho dosť! Bola som fakt naštvaná, že sa nestarajú!
V ten deň sa mi podarilo dovolať starej pani. Poprosila som ju, aby na neho ráno dali väčší pozor, prípadne aby ho ráno, aspoň na to kritické obdobie, keď ľudia odchádzajú do práce, uviazali.
____________________________________
Aké bolo moje prekvapenie, keď som asi po troch týždňoch zistila, že Dusty je uviazaný pri búde - na trvalo. Myslela som, že zle vidím, že to snáď nie je možné! Tak najskôr sa poriadne nestarajú - pes im stále vybieha, hrozí mu, že ho prejde auto, pravidelne prosí cudzích o pomoc, častokrát (ako mi povedal pán Novák) nemá ani poriadne žrádlo a teraz sa opäť riadne nestarajú - psa uviažu na trvalo! Nemožno predsa za starostlivosť považovať to, že šesť ročného psa, ktorý bol doteraz voľný, voľne behal po celom dvore, uviažu na furt?!
Takmer každý deň, pred tým, som sa pri ňom pristavovala a cez plot som ho hladkala. Zlatý psík - tak dobre mu to vždy padlo. A mne tiež. Bola som rada, že vie, že ho má niekto rád, že niekomu na ňom záleží.
V ten deň na mňa Dusty zabrechal - čakala som, že dobehne k bráne ako každý deň, a keď akosi nechodil, šla som sa pozrieť tam, odkiaľ brechot vychádzal. Dusty stál na boku domu, uviazaný o reťaz, ledva, že ho bolo vôbec vidieť a pozeral na mňa. Myslela som, že toto nerozchodím!
Volala som pánovi Novákovi. Musím povedať, že si tohto človeka dosť vážim. Je už na dôchodku, je dokonca poslancom za túto mestskú časť a musím povedať, že o okolie, v ktorom žije sa naozaj zaujíma. Povedala som mu, že Dusty je uviazaný, že predsa toto nemalo byť tým riešením.....
Asi o týždeň som videla starú pani na záhrade, poprosila som ju, či by som nemohla zájsť za Dustym, že som ho vždy pri plote hladkávala, že sme sa takmer každý deň videli a „pozdravili". Zašla som dozadu, k búde, Dusty sa išiel od radosti zblázniť, skákal po mne, oblizoval ma .... ale mne išlo srdce puknúť. Videla som, že reťaz, ktorú má okolo krku nemá ani dva metre - pre neho - doteraz slobodného psa! Že nemá ani poriadne žrádlo - mal tam pohodenú akúsi misku s nazelenalými zemiakmi od nedele....
Keď som sa pomaly od neho odtŕhala, bol čas odísť, chytil ma prednými labkami a nechcel ma pustiť....
Nebudem vám písať v akom stave som od neho odchádzala....
Skúšala som pani prehovoriť, aby ho sem-tam pustila. Nevedela čo s tým. Nevedela vôbec čo s tým, že sa vôbec niekto cudzí o jej psa, obyčajného psa, zaujíma.
Pánovi Novákovi som zavolala, že takto to predsa nemôžeme nechať. Bol bezradný. Navštevuje tú pani, aby videl ako sa má, vždy nosil aj Dustinkovi niečo pod zub. Bol bezradný. Hovoril, že ju skúsi prehovoriť, prípadne, že Dustinka sem-tam vezme vyvenčiť. Povedala som mu, že nemá poriadne žrádlo, že ak by mu to nevadilo, budem mu nosiť granule a konzervy, nech mu to zanesie (vedela som, že stará pani ma púšťať nebude).
_____________________________________
Dusty je už takmer rok uviazaný. Vonku bol len pár krát, keď ho pán Novák vzal vyvenčiť - ale len okolo domu a hajde do búdy. Už takmer rok mu nosím granule a konzervy - zhruba raz za mesiac. Veľmi som prosila pána Nováka, aby ma niekedy vzal do sebou, keď ho pôjde venčiť. Asi pred troma týždňami bol ráno s Dustym vonku. Cestou do synovej školy som dobehla takmer na poslednú chvíľu. Doniesla som aj granule a konzervy. Dustyho som mohla pohladkať, bol by sa na mňa vrhol. Bol zanedbaný, špinavý a veľmi smrdel. Hladkala som ho všade, aby si to zasa na čas zapamätal...
Stará pani sľúbila, že ho odviaže, keď na jeseň odkvitnú susedine kvety v záhrade. Potešila som sa, i keď predchádzajúce roky Dusty žiadnym kvetom neprekážal. Má popri bráne vychodený chodníček, ktorý kvety nijako neohrozoval. Čakala som, kedy ho konečne pustí. Pán Novák sľubne oznamoval: „už o týždeň, už o dva týždne, už ...".
Kvety už dávno odkvitli, v Bratislave je riadna kosa, voda v mlákach zamrzla. Dusty je stále uviazaný.
Chodím sa na neho dívať cez hustý plot z vedľajšieho dvora, ktorý je otvorený, sídlia tam firmy. Apaticky sedí v búde, keď ho zavolám, len zdvihne hlavu, pozrie na mňa (neviem, či ma vôbec cez ten hustý plot vidí) a odvráti sa. Neviem, či mu nie je zima, či má čo jesť...
Je mi zle. Je mi z toho veľmi zle. Myslím, že Dusty sa má veľmi zle. Nemôžem sa na to dívať, nemôžem to takto nechať. Manžel nesúhlasí, aby sme si ho vzali. V práci mal nejaký problém, na psa teraz nemá ani pomyslenie.
Ráno som volala do Slobody zvierat na linku pre týrané a zanedbané zvieratá. Pani, ktorá mi to zdvihla, povedala, že ma počúva, ale je v práci (stále bol v pozadí akýsi hluk - robí to ako dobrovoľníčka), tak vybavovala aj prácu mimo mňa. Vybavila ma takmer tak, ako daňový úrad - ako stránku. Vraj teraz nemôže nič robiť, až v novom roku. Na budúci týždeň má dovolenku, to už nič neurobí...
Keby ja som mala celý budúci týždeň dovolenku - čo by som ja všetko stihla....
Dustinko nie je stránka, Dustinko je živý tvor. Jemu ide o život. Netuším, či po Novom Roku bude ešte čo s Dustym riešiť....
Volala som na projekt Psia duša. V bratislavskom Exprese som našla príbehy umiestnenia ich psíkov v nových rodinách. Konečne normálny ľudský prístup. Milá mladá žena ma pokojne počúvala, spolu sme všetko prebrali. Je z Košíc, ale navrhla mi umiestniť Dustinka v útulku v Skalici (kde má známu). V Bratislave má útulok len Sloboda zvierat, ale tí môžu „až po Novom Roku"...
Poobede budem kontaktovať útulok v Skalici. Mladá žena mi medzitým vybavila, že tam by ho vzali. Je to síce odo mňa slušne ďaleko, ale teraz to nie je podstatné. Povedala mi, že tiež pracujú za komplikovaných finančných podmienok, ale že o psíky je dobre postarané - dostanú jedlo, pohyb i pohladenie - všetko, čo potrebujú. Tie baby, čo to robia - študentky - to robia naozaj s nasadením, dávajú zo seba veľa ....
______________________________________
Vôbec netuším, ako to dopadne. Musím zavolať pánovi Novákovi, musíme odkomunikovať to, že by Dustinko od starej pani odišiel, musím dohodnúť s niekým prevoz do Skalice, rozmýšľam, ako Dustyho umyjem pred odvozom - možno u nás doma, keď bude muž na dennej alebo poobednej .... Musím zistiť, aké je spojenie do Skalice, kde sa tam dá prespať, aby som sem-tam, kým Dustinko nedostane nový domov - mohla za ním zájsť ...
______________________________________
Týmto ďakujem za podanie pomocnej ruky Anne Nagyovej z projektu Psia duša.
Ak by niekto z čiatateľov mohol pomôcť, budem, samozrejme, veľmi vďačná!
A ešte P.S.:
Prosím vás, dobre si zvážte, či kúpite sebe, deťom, kamarátovi, či komukoľvek na Vianoce psa. Vraj po Vianociach bývajú útulky preplnené odloženými psami. Bude tam príliš tesno - a to miesto je tak dôležité práve pre tých, ktorí ho tak súrne potrebujú ....
Veď také Lego je fakt celkom dobrá hračka!
