Prvý krát (vôbec) som o Waldorfskej škole písala, keď som sa už nemohla dívať na to, čo všetko negatívne sa na ňu valí z médií, čo všetko sa o nej napísalo, nakrútilo – že je to sekta a podobné zlé veci. Boli zverejnené mnohé nezmysly a prekrútené „pravdy“. Naštvalo ma, že slovenskí novinári nie sú schopní dať si tú námahu, aby k tejto téme pristúpili seriózne a zodpovedne, aby si naštudovali potrebné informácie, aby počúvali nás rodičov a učiteľov, čo sme sa im snažili vysvetliť. Všetko bolo márne. Vždy fakty poprekrúcali, napísali si, čo sa im zachcelo, nedali si ani len tú námahu, aby si v tom prostredí vytvorili vlastný názor – väčšinou už vopred prichádzali s jasným scenárom, ako má reportáž/príspevok vyzerať, ako treba na školu (s prepáčením) zasa nakydať. Veď predsa, treba hodiť ľudu nejakú senzáciu, inak nebudú prachy. Alebo možno ani nemajú čas, aby seriózne pristúpili k téme – veď suplujú opozíciu. Keď teda oni suplujú opozíciu a nie sú schopní o Waldorfe písať poctivo, nezostáva nám nič iné, len aby sme ich zasuplovali my, rodičia, ktorí tam máme deti, a ktorým na tejto škole a škôlke záleží.
(Mimochodom, je to naozaj zaujímavé, ako si v tomto národe vzájomne vychádzame v ústrety: novinári suplujú opozíciu, my rodičia – v tomto prípade – suplujeme novinárov a tak si vzájomne pomáhame. Žeby pekný príklad kresťanskej lásky?)
Takže, naštvala som sa (to ma k písaniu vždy najlepšie naštartuje), napísala som text a hodila som to niekedy v apríli na Prvý pokus v blog.sme.sk. Ale, potom som si povedala, že treba možno viac, takpovediac rovno z centra diania.
Tu je viac a po prvé: Späť k žatve.
Môj syn práve ukončil tretí ročník. V septembri bude štvrtákom. Súčasťou vyučovania v treťom ročníku je aj Epocha chleba. Pre Waldorfskú školu je charakterisktické, že má tzv. epochové vyučovanie. Epocha je hlavná časť vyučovania, ktorá sa po mesiacoch vždy strieda. Epochou sa začína hneď, vždy ráno, a trvá od 8.30 do 10.30 – dve hodiny v kuse. Prvé tri roky sa v epochovom vyučovaní strieda najmä matematika a slovenský jazyk. Jeden mesiac je vkuse matematika, druhý mesiac vkuse slovenčina. Po epoche je polhodinová prestávka (deti môžu ísť von a hrať sa, alebo trávia čas v škole, keď je zlé počasie) a potom nasleduje zvyšok vyučovania – zvyšné vyučovacie hodiny trvajúce á 45 minút (to už je klasika). Zvyšok vyučovania do 3.ročníka tvoria napr. dva jazyky (nemčina, angličtina), prvouka, ručné práce - šitie, štrikovanie a pod., flauta (všetky deti hrajú na flautu), výtvarná výchova, keramika, eurytmia, telesná výchova. V treťom ročníku sa pridáva tzv. epocha chleba, ktorá sa však nevyučuje tak ako epocha matematiky a slovenčiny, čiže ráno vkuse 2 hodiny, ale ťahá sa celým vyučovaním počas celého školského roka a nadviažeme na ňu ešte v septembri (vo 4.ročníku), kedy ju úspešne zavŕšime vlastnoručným upečením chleba.
Cieľom epochy chleba je dať možnosť deťom zažiť a zistiť, ako človek získava chlieb, a najmä, že jeho tvorcom nie je Hypermarket. Začína sa už v októbri, kedy deti najskôr spolu s triednou učiteľkou pripravujú pole. Zdôrazňujem, že všetky činnosti, súvisiace s pestovaním a výrobou chleba deti vykonajú sami, pričom každý chlapec a každé dievča má možnosť okúsiť každú jednotlivú činnosť. Takže: rýľovali (všetci), z drevených kolíkov robili oplotenie políčka (asi 15x4 m), siali – každý mal zásterku a v nej obilie na zasiatie, sialo sa rukou; polievali a pozorovali ako obilie počas roka rastie a čo sa s ním robí. Neskôr do stredu políčka vsadili aj strašiaka, aby im vrany nezobali zasadené obilie a ešte z políčka sem tam museli vyháňať deti (z iných ročníkov) ktoré im ho postúpali a potom postúpané klásky narovnávali.
Epocha chleba sa však neprejavila len starostlivosťou o pole a zasadené obilie. Celá táto ich činnosť sa premietala aj do iných predmetov. O tom, ako získavame chlieb si hovorili na slovenčine, písali texty súvisiace s chlebom, precvičovali na tejto téme to, čo bolo treba v rámci konkrétneho predmetu počas školského roka prebrať. To isté platilo aj o matematike a iných predmetoch. Na matematike sa v rámci počítania, násobenia, delenia a pod. tiež používali príklady súvisiace s pestovaním obilia a výrobou, predajom chleba (koľko čoho treba na to a na to a pod.). Na keramike sa učili vyrábať rôzne potrebné nádoby.
Takže epocha chleba (ale samozrejme nielen táto téma) sa tiahla naprieč celým tretím ročníkom.
Tento štvrtok (24.7.) sme zažili malé prekvapenie, keď naša pani učiteľka triedna (a nebolo to nijako plánované – proste kto bude v Bratislave, ten príde, ak bude môcť) volala rodičom, a teda aj mne, a pýtala sa či je môj syn v Bratislave, či by mohol prísť v piatok KOSIŤ! Musím povedať, že som sa veľmi potešila. Úžasné, bude si môcť vyskúšať kosenie. Jasné, že prídeme!
Tak sme sa dnes vydali kosiť naše políčko. Prišlo asi 15 detí, jeden otecko – hlavný kosec a pomáhač a zvyšok boli mamičky, jedna stará mama a pani učiteľka. Poviem Vám, je to niečo úžasné sledovať ako tieto deti pracujú – obyčajne, rukami, s drevom, s poľom, ako dávajú do toho samé seba. A vidieť ich tam, na tom políčku, to bola jedna nádhera.
Deti dostali jednu veľkú normálnu kosu a zopár kosákov. Najskôr odstránili oplotenie políčka a potom sa začalo kosenie. Otecko – hlavný kosec – v kovbojskom klobúku, ovláda aj takéto finty ako je kosenie tradičnou kosou – ukazoval každému jednému dieťaťu ako správne držať kosu, ako sa pohybovať, aby to bolo správne. Samozrejme, pred kosením si ešte nabrúsili kosy. Podstatné pri týchto činnostiach je, že každú činnosť si vyskúša každé dieťa. Každé dieťa má možnosť ohmatať, okúsiť aké je to brúsiť kosu, kosiť s veľkou kosou, s malým kosákom a všetky ostatné činnosti a náradia. Takže každé dieťa kosilo najskôr s veľkou kosou (tá bola len jedna z bezpečnostných dôvodov), ostatní dokosovali s malými kosákmi. Potom sa začalo hrabať s drevenými hrabľami, časť obilia sa podarilo aj vymlátiť s cepom. Trošku nám pri tom kosení ušlo, že máme obilie hneď ukladať tak, aby boli hlávky klasov pri sebe, aby sa to efektívne vymlátilo, aby sme nemlátili klasy so senom. Toto nám v zápale kosenia úplne ušlo. Nastúpili preto mamičky a (takmer) po jednom kúsku sme to obilie začali ukladať do snopov tak, aby boli hlávky pri sebe. Túto našu nadprácu sme už z časových dôvodov nestihli dokončiť, tak sme obilie len uskladnili a zvyšok sa dorobí v septembri, keď po vymlátení deti z vlastnoručne dopestovaného obilia vlastnoručne upečú chlieb.
Prišla aj pani hospodárka (tiež má syna v bývalom 3 ročníku) a pochválila naše deti, že toto je doteraz najväčšia úroda akú sa na škole podarilo dopestovať.
A toto všetko sa neudialo v akejsi rázovitej dedinke na strednom Slovensku, v lone panenskej prírody, ale v Bratislave, v Mierovej kolónii, neďaleko bývalej Dimitrovky! (tam sídli škola).
No čo Vám poviem, mám túto školu (aj škôlku) rada pre to aká je prostá, obyčajná, pekná – blízka prírode i človeku. Na nič sa netvári, na nič sa nehrá, vedie dieťa k prírode, k samému sebe a ...aj k vedomostiam (najväčší strach okolia: „Čo len budú vedieť tieto deti? ...Nebojte sa, ovocia sa dočkáme.“)
Na záver okrem zopár obrázkov z našej žatvy prinášam ešte jeden postreh, ktorý som si dnes vymenila s jednou mamičkou – Majkou. Maja mi povedala, že keď jej volala „naša“ triedna veľmi sa potešila a ešte viac sa potešila, keď jej oznámila, že ideme kosiť. Hovorila ako sa kolegyne v práci čudovali, či sa nám ešte aj teraz chce trepať do školy, cez prázdniny a niečo robiť. Viete, toto je presne ten rozdiel, medzi tradičnou školou a „našou“, my obe (a viem, že aj ostatní) sme sa veľmi potešili a vôbec nám nevadilo, že ideme cez prázdniny do školy. Práve naopak. Tešili sme sa na učiteľku, na deti, na ostatných rodičov. Je to naša škola, my s ňou žijeme a máme nádherné zážitky. My školu prežívame, my do nej deti len nevodíme a naše deti do školy len nechodia. My proste máme prežitok školy. Presne toto som chcela, keď som uvažovala o škole pre moje dieťa. Nikomu z Vás Waldorfskú školu nenanucujem. Prinášam len príbeh jednej školy a škôlky a spôsobu vzdelávania, ktorý si myslím, že má miesto aj na Slovensku, pretože mnohým deťom prospieva. Preto za ňu (nielen) ja bojujem, preto o nej píšem.
Ľudia s veľkým strachom sa najčastejšie pýtajú na:
1.) Vedomosti – ak chcete vedieť k tomu môj názor – pozrite si môj prvý text v Prvom pokuse. ...... Teraz sa mi o vedomostiach naozaj nechce písať. Veď sú prázdniny!
2.) Antropozofia a ružové okuliare – postoj k antropozofii ako k myšlienkovému pozadiu tohto vzdelávania a môj postoj k tomu, ako sa nám neustále podsúva názor, že sme idealisti, že nosíme ružové okuliare – tiež nájdete v Prvom pokuse.
Takže, to sú zatiaľ posledné čerstvé správy – o našej „sekte“ z Vihorlatskej ulice.
Foto: Žatva, 24.7.08, Bratislava,
Autorky: Majka Kuchárová - mamička, Ivanka Bartovičová - pani učiteľka + kto sa priplietol a mal práve fotoaparát:
Vladko brúsi, vzadu Filip:
Môj syn - Samko:
Bronka:
Laurinka a (necelá) Miška:
Dievčatá - mix (Vaneska, Laurinka, Bronka, kúsok z Vikinky) + 2 mamičky v pozadí:
Usilovná pani učiteľka:
Filipko
