Mám na mysli, myšlienkové prázdno .... a s tým súviaciace prázdno, ktoré by mali vypĺňať osobnosti. Ľudí tu máme dosť, povedala by som, celú kopu. Päť miliónov nie je málo na to, aby sa uprostred nich nenašiel dostatok osobností a od nich pochádzajúcich kvalitných a hodnotných myšlienok.
S týmto textom som opäť, ako mi už raz povedal Boris Burger, pozadu. Nosím ho v hlave už od 17.novembra minulého roku, ale v tom čase som nemala aktívny blog, nebolo ho, teda, kam zavesiť. Podotýkam ešte, pre pár čitateľov, že ak píšem slovo text, nemám na mysli ani tak útvar zložený zo slov, s ktorým som prišla súťažiť a pretekať sa na blogové pole (ako si to niektorí myslia). Keď píšem slová môj text, mám výlučne na mysli to, čo chcem povedať - obsah. Píšem, ale nesúťažím. Píšem, pretože chcem povedať to, čo považujem za dôležité, prípadne kľúčové (nielen pre mňa). V prípade tohto textu, je tým kľúčovým SLOBODA a náš súčasný postoj k nej.
Ak vám je dátum 17.November niečím povedomý, máte pravdu, nie je to bežný dátum - ale, žiaľ nie pre každého. Aj minulý rok to bolo vidieť. 17.Novembra minulého roku bolo v tejto krajine opäť mimoriadne ticho. Mimoriadne ticho na to, aký dôležitý dátum to pre nás (?), teda pre mňa určite, je.
Zúčastnila som sa na podujatí Verejnosť 2008 v bratislavskom PKO, na ktorom sa hovorilo o tomto výročí, ale ani nie tak ohliadaním sa dozadu, ale s dôrazom na súčasnoť. Vystúpovali tam mnohí ľudía, predovšetkým ľudia z neziskového, mimovládneho sektoru. Okrem tých, ktorí vystúpili a hovorili na pódiu, po obvode sály bolo množstvo stánkov mimovládnych organizácií, ktoré nejakým spôsobom prezentovali to, čo robia, čomu sa práve venujú - prevažne to boli ekologické, ochranárske organizácie, ale aj napr. Občan a demokracia, a pre nás, divákov a účastníkov mali pripravené aj podpisové hárky pre rôzne ich petičné akcie, ktorými sa momentálne zaoberajú. Vzala som so sebou môjho, po lete už 10 ročného syna - nech sa chlapec učí vážiť si slobodu - nielen príkladom v rodinnom kruhu.
Počas a aj po návšteve tejto akcie, musím sa priznať, nebolo mi až tak do smiechu. Jednak kôli účasti - hala teda nepraskala práve vo švíkoch, ako v oných pamätných dňoch, ale najmä kôlii smutnému obsahu niektorých príspevkov. Nezdržala som sa dlho, asi hodinu a pol, pretože som zistila, že návšteva takéhoto podujatia ako jeden zo spôsobov vedenia dieťaťa k úcte k slobode, nie je pre 10 ročné dieťa práve ten najatraktívnejši spôsob. Môjmu dieťaťu po hodine a pol bolo už dlho, tak sme sa pobrali domov. Bol tam síce monitor, na ktorom priebežne bežali ukážky toho, ako sa v súvislosti so stavebným "rozvojom" našich miest búrajú aj mnohé cenné budovy, či už historicky, alebo architektonicky, takže na obrazovke sa stále niečo búralo, odstreľovalo, stavalo, čo sa môjmu synovi celkom páčilo ale na dlhšie ako hodinu a pol to nevystačilo. Nepomohli ani hudobné vsuvky medzi jednotlivými výstupmi organizátorov a ich hostí.
Pred odchodom sme si však ešte obišli stánky mimovládnych organizácií, popozerali obrázky, propagačné materiály, z ktorých mnohé sa mu páčili - najmä tie ochranárske boli pre neho mimoriadne pekné svojimi obrázkami prírody, zvierat a pod. Povysvetľovala som mu, čo tieto organizácie robia, ako sa starajú o našu prírodu, o čo sa snažia, ukázala som mu Juraja Lukáča, ktorý tam pobehoval s fotoaparátom, oblečený vo veste s Vlkom a povedala som synovi, že toto je ten pán, ktorý tak pekne píše na blogu o tých medveďoch a vlkoch a o prírode. Po (samozrejme) zrelej úvahe, som popodpisovala pár petičných hárkov k akciám, ktoré som považovala za dôležité, a ktorým som porozumela. Bola tam napr. aj pezinská skládka. Potom sme sa pobrali do nášho teplého domova. Vonku bola v ten večer strašná zima.
Teraz k tomu podstatnému - k príspevkom ľudí, ktorí na akcii vystúpili. Spomeniem len dva - Šarlotu Pufflerovú z organizácie Občan a demokracia a teológa Dušana Jauru. Z toho, čo som ja videla, tieto dva na mňa najviac zapôsobili. Šarlota Pufflerová, hovorila o tom ako pracuje pre komisiu na Kaliňákovom Ministerstve vnútra, ktorá má brať do úvahy občianske pripomienky. Hovorila o tom, ako formálne komisia funguje, ako sa pravidelne schádza, ako akože pracuje a vykazuje výsledky ale v stkutočnosti nič mimoriadne nerieši a pripomienky verejnosti sú tým posledným, čo koho na tomto ministerstve zaujíma. Svojím fungovaním rieši najmä to, že existuje, že si ministerstvo môže odfajknúť pokrytie takej dôležitej oblasti, akou je (v demokratickom štáte) reflexia pripomienok verejnosti a konkrétna reakcia na ne. Smutné!
Dušan Jaura hovoril o tom ako náš pán prezident, Ivan Gašparovič, reagoval na otázku, prečo on ako prezident neprichádza do verejného diskurzu s tzv. veľkými témami. Náš pán prezident na to reagoval slovami, že s veľkými témami má, predsa, prichádzať exekutíva. Dušan Jaura následne položil rečnícku otázku, či pán prezident vôbec sám rozumie tomuto svojmu výroku, a následne to okomentoval tým, že pravedpodobne nie. Tiež smutné! Náš pán prezident si myslí, že nemusí prichádzať s veľkými témami. Hm.
Rozmýšľam nad tým, čo asi tak pán prezident považuje pre seba (a krajinu) za Veľkú tému, za tému, ktorú by voviedol on do verejného diskurzu. Od kedy je prezidentom, nič tématicky veľké som od neho nepočula. Od počiatku sú to len všeobecné frázy o sociálnej spravodlivosti, sociálnom blahu. O tom ako sakra musíme makať, aby to naše HDP vytiahlo na to sociálne blaho pre všetkých, a že to chce aj zahraničné investície, zahraničné know-how, že to chce aj nízke dane a odvody a teda pravicové reformy, aby podnikateľský sektor mal záujem existovať, produkovať a zamestnávať ľudí - ani slovo. A bolo by čo riešiť - nič nie je dokonalé, ani naše nedokončené pravicové reformy, ani naše podnikateľské prostredie. Teraz som zachytila ako (neviem prečo) vyzval cirkvi k tomu, aby (asi apelovali) na ľudí, aby neodchádzali von. Teraz (!) - keď sa zistilo, (a bolo to aj v médiachá, čiže ten, kto robí v prezidentskom paláci monitoring dennej tlače to musel nutne zachytiť), že ľudia už prestávajú preferovať odchod do cudziny ako spôsob riešenia svojej finančnej, či pracovnej situácie.
Rozmýšľam, čo sú pre nášho pána prezidenta a pre našu exekutívu tie tzv. Veľké témy. Pre pána prezidenta to budú možno Veľké autá, alebo Veľké, významné (automobilové) preteky. Pre exekutívu je možno veľkou témou napr. druhý pilier - je to, napokon, jej Veľký problém. Teraz najnovšie je to plyn - to je tiež Veľký problém. Alebo Veľký, čiže Vysoký zisk - je pre pána premiéra Veľkým problémom a možno aj Veľkou témou. Vysoké zisky našich podnikov mu, ako sme si všimli, veľmi kolú oči. Neviem, z čoho chce potom budovať to sociálne blaho, keď začne škrtiť základnú motiváciu firiem - orientáciu na zisk. Pre pána premiéra nie je Veľkou témou ani November ´89, ktorý si on, ako všetci vieme, nestihol všimnúť. Zrejme je jeho Veľkou témou - Veľká októbrová revolúcia - tú si určite všimol dobre, už len preto, že počas jeho školskej dochádzky mu ju rok čo rok otrieskávali v škole o hlavu - a teda všimnúť si ju musel!
Niektorí ďalší z našej exekutívy považujú za dôležitú, povšimnutiahodnú, teda Veľkú tému napr. vyjadrovanie sa k účesom niektorých (strapatých) ministeriek našich zahraničných susedov.
A tak podobne. Nejdem to ďalej rozpisovať, pretože skutočne veľké tam naozaj nič nie je.
Túto časť chcem ukončiť pozastavením sa pri Martinovi Bútorovi. Spomínala som, že 8 rokov mojej finančnej práce som venovala tretiemu sektoru, o ktorom si myslím, že patrí k tomu najlepšiemu, čo táto krajina a jej ľudia za posledných 20 rokov vyprodukovali. Z tých 8 rokov patrili 4 moje roky IVO, takže píšem, takpovediac z prvej ruky. I keď moj profesný focus v IVO boli financie, veľmi intenzívne som vnímala najmä nefinančné témy v tejto neziskovej organizácii. Počnúč poradami až po všetky rozhovory s kolegami. Veru, bolo čo počúvať.
V súvislosti s tzv. veľkými témami, o ktorých tu píšem, nemôžem nespomenúť, ako veľmi vo mne rezonovalo to, čo hovoril Martin Bútora (náš tzv. nezvoliteľný intelektuál) počas svojej prezidentskej kampane. Jeho veľkou témou bolo viesť ľudí tejto malej krajny smerom od ich malosti k osobnej hrdosti - na samého seba, na krajinu ako takú. Viesť ich najmä k tomu, aby dokázali mobilizovať svoje vlastné sily, aby najmä svojím pričinením aktívne pretvárali svoj osobný život, život vo svojej krajine. Poukazoval na naozaj mnohé - najmä komunitné, svojpomocné projekty - príklady toho, ako sa ľudia dokážu mobilizovať, aby pomohli riešiť svoj problém, či už na lokálnej úrovni, ale nielen. Ako dokážu spojiť svoje sily, siahnuť na svoje dná a tak objavovať a prinášať to najlepšie, čo v nich (nás) je.
Mnohí vieme, že bez siahnutia si na svoje dno, ani nevieme, aké poklady v nás väzia, ani nezistíme na čo všetko v sebe nájdeme sily, i keď sme si pred tým mysleli, že nič také nedokážeme. Nie sme predsa ničím mimoriadni - obyčajní ľudia. Martin Bútora - vedie, má v tom dokonca praktickú skúsenosť z jeho terapeutickej praxe - práve týchto obyčajných ľudí, aby povstávaním z popola svojich závislostí (nielen na alkohole), ale aj napr. závislostí a očakávaní od tzv. sociálneho štátu, od štátu ako takého, od niehkoho Iného, povstávaním z popola nedôvery v seba samého, dokázali v sebe nachádzať silu aktívne pretvárať svoj život a svoje okolie. Priatelia, tak toto je pre mňa naozaj veľká téma. Toto je pre mňa osobne úplne kľúčová, životne dôležitá téma - cesta od malosti, komplexov menejcennosti, k našej každodennej Veľkosti tým, že objavíme v sebe netušené možnosti. Ten, kto si nikdy nesiahol alebo sa aspoň nepriblížil k svojim osobným hraniciam mi rozumieť nebude - aká veľkosť, veď ja som len obyčajný človek, čo už ja zmôžem, veď oni (mocipáni) si aj tak urobia svoje .... Nie je to tak, ale bez aktívnej snahy, bez hľadania, strácania a nachádzania, bez aktívnej snahy o posúvanie svojich osobných hraníc (o tom by vám vedel napr. Vladimír Schwandtner veľa rozprávať a tiež je to len tzv. obyčajný človek) sa to človek samotný nemá ako dozvedieť, navyše ešte ak žije v prostredí, kde exekutíva živí jeho mentálnu závislosť na sociálnom štáte a pán prezident odvracia pozornosť človeka od zamerania sa na seba samého a jeho sebarozvoj k automobilovým pretekom, príp. ho uspáva svojím nevýrazným - obsahovo i akusticky - prejavom.
Posledná myšlienka Martina Bútoru z obdobia jeho predvolebnej kampane - toto budem citovať: "pred nami tu boli už iní, ktorí už položili iné obete". Áno, pred nami tu už boli mnohí, i keď v celkovom pomere vždy nemnohí, ktorí už priniesli svoje zásadné obete a prispeli k tomu, že dnes žijeme tak ako žijeme. Spomeňme aspoň niektorých: sestra Zdenka Schelingová, Jerzy Popielusko, Sophie Scholl, Dr.Milada Horáková, Dominik Tatarka, politickí väzni, ktorí neprežili, mnohí tí, ktorím nebolo dovolené naplniť svoje životy lebo nevyhovovali a neuhli, lebo nemohli, žiť v klamstve - spomínam len tých, ktorí priniesli tie najzásadnejšie obete - svoje životy. Nám už zostali fakticky - len administratívne prekážky - v porovnaní s tým, čo oni priniesli a vykonali. Tak čoho sa ešte bojíme?
Martin Bútora je, teda, u nás vraj nezvoliteľným prezidentom - intelektuálom, ale ja si napriek tomu myslím, že budúci prezidenti našej krajiny by sa rozhodne mali skloňovať podľa vzoru Martin Bútora. Podľa obsahového vzoru - Martin Bútora. Jednu takú kandidátku tu máme - tak to opäť nepose....nepokazme! Lebo nás, opäť, čakajú ďalšie 4 roky hlbokého, myšlienkového prázdna.
Ak si niekto myslí, že tento článok je článkom o predzidentských voľbách - tak mu hovorím, že Nie, nie je!
