Odvolila som hneď ráno a priamo z volebnej miestnosti som sa so synom pobrala na autobus do Hainburgu.
Bol krásny slenčný deň, príjemné jarné teplo, veľmi sme sa tešili.
Čakanie na zastávke a spokojné popíjanie kofoly nám prekazil len drobný incident. Cestou k automatu na lístky som prechádzala okolo bezdomoveckého týpka so psom na vodítku. Týpek nebol práve najlepšie naladený.
Možno sa bál, že voľby v ten deň vyhrá zlodejka dôchodkov a všetkých sociálnych istôt. Alebo v ňom gradoval strach z toho, že nám Maďari, podľa istého oravského VIP blogera „beštie všetkého schopné", ukradnú časť nášho milovaného územia. Neviem. Naozaj neviem z čoho pramenil jeho jedovatý hnev, ktorý si ventiloval agresívnym kopaním do svojho, na zemi ležiaceho, psa.
Pouličné divadlo tohto typu vskutku neznášam. Nerobí mi dobre.
Nie som zvyknutá čakať a spoliehať sa na iných, ozvala som sa sama: To čo robíte?! Nekopte do toho psa! Reakcia prišla okamžite: To je môj pes a moja vec! Reagovala som ďalej: Tak to je veľký omyl! Nie je to Vaša vec! Ak neprestanete zavolám políciu alebo Slobodu zvierat! (bolo mi jasné, že s tou políciou a Slobodou Zvierat je to len sci-fi variant, ale niečo bolo treba povedať)
Výraz chlapíkovej tváre jasne naznačoval, že je schopný všetkého a tak som sa začala pomaly posúvať k automatu. Následne mi okrem jednej informácie adresoval aj dôležitú výzvu. Dozvedela som sa, že som p..a a mám sa starať o svojho pankharta!
O svojho pankarta sa starám, myslím, celkom dobre. Čo sa týka tej p..e, tak k tomu naozaj neviem, čo by som dodala. Nenapadá ma nič invenčné ani sexy. Napokon, nič prekvapivé na slovenskej ulici.
Nik iný sa ku mne nepridal. Nie, že by som to bola potrebovala, či očakávala, to naozaj nie. Zvyčajne sa ozvem sama, keď to považujem za dôležité. Ľudí naokolo bolo pomenej, navyše viem, že naša verejnosť nepatrí k tým, ktoré sa extrémne zaujímajú o nenormálne javy na našich uliciach. Stačí spomenúť čiernu volejbalistku, ktorú náruživo naháňali po košických uliciach, naši extrémne vyholení chlapci, extrémne rozrušení jej farbou pleti. Nik sa jej na ulici nezastal, tak musela dobehnúť až do najbližšieho Mekáča, aby si v ňom poskytla aspoň akú takú ochranu. Sama sebe. Ešte šťastie, že bola trénovaná športovkyňa. Tí menej trénovaní môžu mať niekedy aj dosť smolu. A ak je napr. noc a človek má navyše dlhé vlasy, či nebodaj na chrbte nesie gitaru, môže to byť v našich, slovenských podmienkach, smrteľne nebezpečná kombinácia.
Takže, naozaj som nečakala, že sa ku mne niekto pridá. Veď kto už by sa zastal takých práv zvieraťa - okrem naivných bláznov zo Slobody zvierat a pár prehnane precitlivelých, keď sa nedokážeme zastať človeka.
Bola to len nepatrná príhoda, na ktorú by som bola určite zabudla - i keď bojazlivé oči toho psa mi hodnú chvíľu (a môjmu synovi ešte dlhšie) neschádzali z mysle. Ale v ten deň sme s takouto situáciou boli konfrontovaní ešte raz, ale už v úplne inom geopoliticko-mentálnom priestore. A to sa Vám potom môže všetko vyvinúť úplne inak.
_________________________________________________________________________
Hainburg bol nádherný.
Krásny deň, čistý vzduch, voňavá príroda, akú si pamätám z detstva na dedine u starej mamy. Udržiavané, pestované okolie, zeleň, upravený trávnik, nezničené nepopísané lavičky, príjemná prechádzka po brehu, takmer žiadne smeti, pohoda.
Najskôr sme si vychutnávali prechádzku popri Dunaji - pozorovali sme okolo plávajúce lode, počúvali sme tečúcu vodu, chvíľku sme posedeli na lavičke, obzerali jarné kvety, čerstvo prebudené, na modro sa ligotajúce chrobáky na chodníku.
Mierne unavení z prechádzky sme sa pobrali na detské ihrisko.
Na ihrisku sa hrali slovenské deti, rakúske i turecké. Najväčšia tlačenica bola pri akejsi pume - niečo na spôsob lyžiarskeho vleku, na ktorej sa dalo spúšťať. V pohode sa striedali deti väčšie a menšie, staršie i mladšie, rakúske, turecké i slovenské. Nikto sa nikam netlačil, dávali sme si navzájom prednosť, aby sa nikto neurazil. Celkom prirodzene, pokojne bez zbytočných nedorozumení. Akoby to tak bolo bývalo vždy.
Po ihrisku nasledovala krátka prechádzka.
Hainburg som si v ten deň prezerala prvýkrát. Často krát som cezeň cestovala, ale ani raz som ho nenavštívila. Toto bola moja prvá návšteva. Hľadali sme kultúrne centrum, ktoré sme po krátkom chodení aj našli. Vedela som, že práve v ten deň sa tam konala výstava zameraná na zdravie. Čo - to som si o tom prečítala na webe.
Výstava bola vlastne celodennou prezentáciou rôznych aktivít zameraných na zdravie. Zastavili sme sa hneď pri prvom pulte, o ktorom som si nebola istá, či je akýmsi vstupným pultom, akousi recepciou, alebo už samostatnou prezentáciou čohosi. Stáli pri ňom dve staršie ženy, zruba tak po 60-ke.
Dozvedela som sa, že na výstave zastupujú Krebs- Selbsthilfegruppe - čiže svojpomocnú skupinu pre tých, ktorí ochoreli na rakovinu. Stretávajú sa pravidelne, na rôznych podujatiach a prednáškach. Sú si vzájomnou oporou aj v súkromní. Funguje to podobne ako napr. anonymní alkoholici - podporná skupina pre tých, ktorí sa liečili zo závislosti na alkohole a vzájomne si pomáhajú neprepadnúť do tohto pekla opäť.
Vstup na výstavu bol voľný, kto chcel mohol darovať dobrovoľné vstupné. Ja som ho vložila do košíka práve pri tomto pulte, na čo mi následne boli nabalené do taštičky rôzne maľované veľkonočné vajíčka, sladkosti pre syna a dokonca aj malé bavlnené vrecúško s voňavým levanduľovým obsahom.
Trošku sme debatovali o Hainburgu všeobecne. Pýtala som sa aj na aktivity pre deti. Pani ma vzápätí chytila za ruku a už ma aj viedla k ďalšiemu stolíku. Pri ňom som si dobre a nie krátko mohla pokecať s trochu inou Rakúšankou. Bola ňou majiteľka tanečného a cvičebného štúdia pre dospelých a deti, čokoládová černoška s dlhými vlasmi a perfektnou, vyšportovanou postavou. Richardette. Richardette je pôvodom Američanka, ktorá sa pred ôsmymi rokmi vydala za Rakúšana, žije v Hainburgu a živí sa organizovaním rôznych pohybových aktivít.
Rozprávať sa s ňou bolo naozaj príjemné. Nehovorili sme len o možnostiach letných kurzov pre deti, ale aj o tom, aký je svet skutočne pestrý a ako to medzi ľuďmi môže aj fungovať, keď sú slušní, civilizovaní - jednoducho normálne ľudskí.
Hovorila som o tom, ako je pre mňa táto prozaická možnosť, prekročiť hranice len tak, zúčastniť sa výstavy v Hainburgu len tak, porozprávať sa s miestnymi, zájsť s dieťaťom na detské ihrisko, stále fascinujúca. Stále sa jej svojím spôsobom nemôžem nabažiť a stále si ju vychutnávam, či už pri prechádzke popri Dunaji, alebo v miestnej reštaurácii či kaviarni, jednoducho všade.
Ten pocit je o to silnejší, že si uvedomujem, že len pred 20-timi rokmi by takáto prozaická návšteva Hainburgu vôbec nebola možná. A nielen to. Celú obludnosť a absurdnosť tej doby si najviac uvedomujem, keď o tom rozprávam synovi. Vysvetľovala som mu, že to nebolo vždy tak ako teraz. Že predstav si, do Rakúska bolo zakázané chodiť. Nemohli sme. A dokonca ľudí, ktorí chceli LEN odísť z krajiny, na hraniciach strieľali.
Pripomenula som mu tú časť Dunaja, ktorú videl v Záhorskej Vsi, ktorá oddeľuje hranicu. Cez ňu sa mnohí pokúšali preplávať na druhú stranu, keď chceli LEN odísť. LEN tu nebyť a môcť slobodne dýchať - ale vo vode ich hraničná stráž zastrelila. Predstav si, zastrelili ich za to, že chceli ísť na druhú stranu. Nič zlé neurobili, nikoho nezabili, nespáchali žiaden zločin proti človeku, proti ľudskosti, chceli LEN odísť.
V takýchto chvíľach, keď o tom hovorím synovi, ktorý nechápe a nedokáže si predstaviť, že takáto možnosť bola kedysi aj reálna, mi obludnosť, amorálnosť a zvrhlosť tej komunistickej doby, dochádza najviac. Ľudský život a naplnenie jeho zmyslu, sme vymenili za lacné rožky a misy lacnej šošovice. Takí sme my bojovníci za hodnoty.
Najviac mi to dochádza, keď o tom rozprávam dieťaťu, pre ktoré je sloboda samozrejmosťou. Pre ktoré je samozrejmosťou, že možno bude chodiť na nejaké cvičenia počas letných prázdnin do Hainburgu, bude mu predcvičovať krásna černoška, bude s ním hovoriť po nemecky a on bude cvičiť spolu s ďalšími rakúskymi či slovenskými a možno aj zopár tureckými deťmi.
Dlhšie som už po nemecky nehovorila, a tak sme s Richardette sem tam plynule prechádzali z nemčiny do angličtiny and back. Keď sme sa rozhovoru nasýtili, vymenili sme si kontakty a so synom sme sa pobrali poobzerať ostatné stánky.
Sobotný večer sme zakončili na terase reštaurácie pri Dunaji. Práve tam sme si úplnou náhodou a nečakane pripomenuli ranný zážitok s majiteľom psa na zastávke.
Na terasu vošiel muž (okolo 50-ky) s veľkým psom, ku ktorému sa správal tak zle, že pes začal od bolesti skuvíňať. Hlavy návštevníkov sa otočili smerom k nim. Mladá žena sediaca hneď vedľa sa okamžite rázne ozvala a muža požiadala, aby sa k svojmu psovi začal chovať adekvátne tomu, že je to živý tvor. Reakcia majiteľa bola podobná slovenskej verzii, až na to, že nezaznel nemecký ekvivalent slova p..a. Muž hrubo a arogantne vykrikoval, že pes je jeho (asi majetok)!
Čo však je podstatné, a čo je rozdiel oproti slovenskej verzii, je, že k mladej žene sa následne pridala tá polovica reštaurácie, v ktorej sa toto divadlo odohrávalo. Ľudia sa rozhorčene a nahlas zastali psa i ženy.
Bolo veľmi príjemné a potešujúce niečo také vidieť a zažiť.
Mali sme naozaj krásny deň. Rakúski susedia boli veľmi príjemní, náladu nám dotváralo aj výborné počasie. Deň bol tak nádherný, že sme neodolali a v nedeľu sme sa tam vybrali znova - s kamarátkou a jej dvoma deťmi a nezabudli sme pribaliť ani naše a ich morské prasiatko. Predsa len, sú to spoločenské zvieratá, nechceli sme ich nechať doma osamote. Na chvíľu sme ich vypustili na trávu v kúte ihriska tak, aby sme nebudili zbytočnú pozornosť. U zopár rakúskych detí, ktoré si to všimli, mali prasiatka veľký úspech. Kŕmili ich, hladkali, pýtali sa na ich mená a následne ich opakovali tým ich príznačným zadným „ r ": Murro, Arrturr ...
_______________________________________________________________________
Ozaj, aby som nezabudla: gratulujem Slovensku k znovuzvoleniu prezidenta. Voľba bola naozaj zodpovedná, premyslená, uvážená, až sa mi chce povedať, triezva. Myslím, že nás čaká dobré obdobie. Ničoho sa nemusíme báť, nič nám nehrozí. Nemusíme sa báť Maďarov - prezident cíti silne národne, nemusíme sa báť ani krízy - cíti aj silne sociálne (možno má nejaké sociálne nutkanie). Dokonca si myslím, že bude aj zábava a (to správne) napätie, keď budeme opäť lúštiť hádanky a krížovky, čo z povedaného bude pravda a čo čistá (prezidentská) lož.
Mnohí si môžu opäť pokojne podriemkať,či trošku schrupnúť na vavrínoch, veď nasmerovaní sme správne - sociálne a národne. Možno okrem diaľnic sa časom dopracujeme aj k rožkom za 30 halierov, či lacnej mise šošovice a tak uspokojíme naše nemalé životné nároky. A snáď raz aj tým Maďarom huby zavrieme! Chlapci na Orave by sa určite potešili!
Gratulujem aj tým - hodnotovým - ktorí, si dokázali zachovať osobnostnú integritu a predpokladám, že tiež strávili pekný volebný deň v prírode, doma či na fare, keďže hádanku Koho voliť pre tento krát nerozlúskli. Čo na tom, že v boji za svoje hodnoty spláchli do záchoda jedinečnú hodnotu, nie zvoliť dokonalú kandidátku, ale dopriať si (a aj nám všetkým) boj za svoje hodnoty v podstatne slušnejšom a na klamstvo chudobnejšom prostredí.
