Nemá byť ani výkladnou skriňou nás samých, či nástrojom na uchmatnutie si čo najlepšieho miesta na stupnici zvanej „Hodnota človeka“ a ani „módnou prehliadkou“ našich, toľko glorifikovaných, obetí. Často, však pozorujem opak.
Materstvo a rodičovstvo nie je tým základným, od čoho sa odvíja hodnota našej osobnosti, nášho človečenstva – napokon, nie všetci sme dostali možnosť stať sa rodičmi.
Je to predovšetkým Dar ! (svoje o tom vedia najmä tí, ktorí na tento dar namáhavo a dlho čakali a aj tí, ktorých deti boli pôvodne neplánované, ale rozhodne chcené – čo je aj môj prípad)
V prvom rade je to dar - nám samým! Získavame ním a dostávame .... niečo absolútne zásadné, kľúčové, niečo, po čom túžobne prahne naša duša, naše bytie. Dostávame možnosť milovať a byť milovaní, dostávame možnosť zakúsiť, čo znamená milovať niekoho bezpodmienečne takého aký je, a brať si z toho príklad aj pre vzťah k nám samým a iným.
Dáva nám možnosť úplne prirodzene zakúšať slasť zabudnutia na seba - jedinečnú možnosť opustiť únavné a vyčerpávajúce sebastredné zaujatie samým sebou. Vypĺňa každý kút našej duše. Cítime slasť z fyzického a psychického spojenia s dieťaťom. Spolu s ním opäť prežívame radosti detstva. Vraciame sa k tomu čím sme my sami prešli a znovu objavujeme to, čo sme počas nášho detstva nestihli. Akoby sme život zakúšali opäť od počiatku.
(dodávam len, že predpokladom pokojného prežívania materstva je ako tak funkčný partnerský vzťah oboch rodičov. Ak tomu tak nie je, cítime bolesť z nemožnosti dopriať dieťaťu detstvo v priaznivom rodinnom prostredí. A bolesť to býva veľká!)
Takže my, rodičia, toho materstvom a rodičovstvom dostávame až-až.
Tak prečo potom toľko nekonečných rečí o obeti, vyžívanie sa v jej glorifikácii – akoby nie radosť ale obeta bola tým jediným (správnym) súputníkom materstva? Nie, nie je! A dokonca môže byť (okoliu) i na obtiaž – najmä, keď obetavá mamička nikdy nepestovala žiadne vlastné záujmy a jediným jej záujmom je nikdy nekončiaca starostlivosť o svoje (často už aj dospelé) deti. Veď čas treba niečím vyplniť.
Obeta sa niekedy stáva aj formou manipulácie – obetavá mamička s bolestníckym výrazom v tvári, pravidelne pripomína (nazýva sa to aj „píli uši“) svojim deťom koľko obety pre nich na oltár materstva priniesla. Dáva tak deťom jasne najavo, že sa od nich bude aj niečo očakávať ... napr. vďačnosť, starostlivosť (niekedy nepretržitá, keď mamička, ako už bolo povedané, sama nevie, čo so svojím časom). Taká mamička nevie (nikto ju to nenaučil), že stačí rovno povedať alebo požiadať - aj o vďaku (decká sem tam zabudnú poďakovať a treba im to rázne pripomenúť), o starostlivosť, príp. o pozornosť. Mnohé deti takýto priamy prístup dokážu naozaj oceniť.
Niektoré obetavé mamičky o svojich materských obetách nezvyknú hovoriť len pred svojimi deťmi, ale v rámci spestrenia programu všedného dňa predvedú sem tam menšiu exhibíciu aj pred širším okolím. Cieľom nebýva ani tak vyplnenie nudy, ale najmä očakávanie slastného ocenenia. Veď predsa ide o obetu – glorifikovanú obetu!
Sú rodiny, v ktorých si, obetavosť nevyžadujú ani tak deti, ako oteckovia, ktorí si manželstvom so ženou zabezpečili náhradnú (obetavú) mamičku. Niekedy je asi ľahšie oženiť sa, nájsť si náhradnú obetavú mamičku, ako postaviť sa k životu čelom a riešiť si ho svojim silami. No, jednoduché to rozhodne nie je a to som ani nespomenula aspekt odvahy a nutnosť (zdravo) riskovať, aby človek dostál svojim najhlbším vnútorným túžbam. V takýchto rodinách, kde sa obetavá mamička krúti najmä okolo otecka, deti často predčasne dospievajú – aby boli aspoň akou takou oporou vlastnej uštvanej matke.
Matka môže byť obetou často preťažená, najmä vtedy, keď ona sama nikdy nemala možnosť naučiť sa, že treba nielen dávať, aby sme lásku dostali, ale, že je životne dôležité aj dostávať a očakávať - aj od iných (napr. od detí, či manžela) starostlivosť, pomoc, uznanie, a že treba aj aktívne vyhľadávať a ísť za tým, kam nás naše vnútro ťahá – v živote ako takom, nielen v jeho rodičovskej časti.
No a napokon sú aj matky, ktoré svoje obety a materstvo nevystavujú na obdiv, jednoducho ho žijú. V súvislosti s obetou – robia to, čo cítia, že je nutné vykonať a často si ani neuvedomujú ako prirodzene (pre svoje dieťa, či rodinu) prekračujú hranice možného, hranice svojich psychických i fyzických síl. A robia to preto, lebo inak nemôžu. Nemôžu inak, pretože ..... sú matkami.
A preto: Nehovorte mi, že materstvo je najmä o dávaní (sa - až do krajnosti) a o obeti, keď som ním dostala to najlepšie, čo mi Život mohol ponúknuť. To čo dávam ja, je nič oproti tomu, čo som dostala. A obeta? Prichádza a odchádza ani neviem ako. Nerozmýšľam nad ňou, nevzývam ju, nevyhľadávam ju. Sama si ma vždy nájde, keď nadíde jej čas.
_______________________________________________________________
Okrem toho, že materstvo a rodičovstvo je dar, je to predovšetkým každého osobná a súkromná vec. Vecou verejnou sa rodičovstvo stáva, keď rodina z rôznych dôvodov prestane byť sebestačná, keď sa rodičia nedokážu o svoje deti sami, vlastnými silami a prostriedkami postarať. Môže za tým byť náhla tragédia, ochorenie, smrť, nečakaná strata práce ..... Vtedy je namieste naša solidarita, pomoc a podpora v akejkoľvek forme. Ale často sa to, žiaľ, stáva následkom zlého rozloženia síl samotných rodičov, ktorí nevedia racionálne zvážiť svoje fyzické, psychické, materiálne i finančné sily a možnosti.
II. Materstvo a sebahodnota
Materstvo sa niekedy stáva prostriedkom ako ukázať svetu našu veľkosť, veľkosť našej obety, veľkosť nášho vydania sa pre iných. Stáva sa prostriedkom ako svetu umožniť naše ocenenie.
Stáva sa to vtedy, keď my sami necítime dostatočne intenzívne našu hodnotu vo vnútri nás samých - a preto k tomu potrebujeme barličku. Potrebujeme niečo o čo by sme našu vnútornú hodnotu, našu ľudskú veľkosť, opreli. Niekto si vyberá autá a materiálne statky, niekto intelektuálne pózy, niekto sa prezentuje správnymi životnými postojmi postavenými na správnej, pevnej (neotrasiteľnej) viere, niekedy je to práca, kariéra, sláva a niekto svoju hodnotu prezentuje aj cez rodičovstvo a materstvo a obetu s nimi spojenú.
Tento spôsob seba-prezentácie, odvodenia svojej ľudskej hodnoty cez fixáciu na niečo vonkajšie, nazýva Erich Fromm ako život vo vlastníckom móde, v móde Mať. Čo – to sme si o tom prečítali už aj tu na blogu – ale nie v súvislosti s materstvom.
V tomto móde opierame svoju vnútornú hodnotu o (vlastníctvo) niečoho vonkajšieho - nevychádza z vnútra nás samých. Aby som niekým bol, musím niečo, príp. niekoho vlastniť. Nielen materiálne statky, ale napr. aj výkony - množstvo obety pre iných, množstvo schopností, vedomostí, kariéru, informácie, čokoľvek. Jednoducho, pocit vlastnej seba hodnoty nevychádza z môjho vnútra, zo spirituálne zdravého vzťahu k Bohu, ale opieram to o niečo (hmatateľné) z vonku.
Fromm hovorí, že táto potreba, opierať vlastnú hodnotu o niečo vonkajšie, je u človeka taká silná, že napr. aj tie najchudobnejšie rodiny tretieho sveta, ktoré nevlastnia takmer nič, uspokojujú túto svoju potrebu cez deti – majú deti, majú synov, majú ich budúcnosť, ktorú ovplyvňujú niekedy až priveľmi vlastníckym spôsobom, do ktorého opäť projektujú nedostatok pocitu svojej vlastnej hodnoty, sebaúcty a chcú si ju vynútiť cez úspešnú budúcnosť ich detí. Vieme, že to neplatí len pre krajiny tretieho sveta.
Z materstva a obety sme si urobili prostriedok na uctievanie nás "obetavých matiek". Ako sme prišli na to, že práve materstvo a rodičovstvo je to, čo určuje hodnotu nášho človečenstva, nášho ženstva? A čo ju, teda, vlastne tvorí?
Základnú hodnotu človeka tvorí hĺbka jeho duše, hĺbka jeho osobnosti. A spolu s Michaelom Quistom, sympatickým francúzskym kňazom, dodávam, že hodnotu človeka tvorí hĺbka jeho duše obrátenej k Bohu - a nie počet detí príp. výkony spojené s rodičovstvom. Kvalitu rodičovstva, napokon, určuje práve hĺbka našej duše, osobnosti. Počet by si mal každý zodpovedne zvážiť podľa vlastných síl, schopností a možností.
__________________________________________________________________________
Rozmýšľam nad tým, prečo nás naša mužná Matka Cirkev učí oceňovať na ženách takmer výlučne len materstvo. Glorifikuje sa len matka a len obeta. Akoby sa títo (ale aj iní) páni báli, že sa nebude mať o nich kto postarať. Ak je to v tom, tak vám na rovinu hovorím, že .... nemusíte sa báť. Väčšina bežných žien sú veľmi dobré a obetavé matky aj bez toho, aby ich Matka Cirkev k tomu vytrvalo programovala. Vzťah matky a syna je niečo tak nádherné, že strach o nepostaranie sa, naozaj mať nemusíte. Je to, jednoducho láska na celý život. Viem to, žijem to.
Prečo nie je oceňovaná žena ako osobnosť?
Žena nie je len matkou. Prečo nie sú výraznejšie oceňované zamestnané matky, ktoré majú napr. „len“ dve alebo tri deti? Veď si uvedomme aké náročné je skĺbenie materstva a zamestnania. Ćlovek musí na sebe pracovať odborne i osobnostne, musí sa dokázať prispôsobiť kolektívu, budovať kvalitné vzťahy na pracovisku, čo vôbec nie je jednoduché. Musí sa vedieť obhájiť pred nadriadenými, keď cíti krivdu, mal by sa dokázať zastať spolupracovníkov, keď sa krivdí im. Ak je súčasne aj riadiacim človekom mal by byť osobnostne zdatný, aby dokázal prehliadnuť manipuláciu; má zodpovednosť za to, aby to v jemu zverenej oblasti fungovalo ľudsky i odborne. Zodpovedá za firmu, za jej rozvoj, pracuje na tom, aby zamestnanci mali prácu a teda ich rodiny živobytie. Všetko - samé náročné záležitosti.
Sú ženy, ktoré nezvládnu tento tlak prameniaci z (opätovného) zaradenia sa do práce a vracajú sa domov a doma už zostávajú. Majú ďalšie deti a zostávajú pri nich. Je to v poriadku, je to ich súkromná vec, nikto nemá právo ich súdiť či posudzovať! Každý hľadáme pre seba také miesto, na ktorom sme schopní žiť. Nie je to dôvod na posudzovanie človeka, ale nie je ani dôvod na jeho glorifikáciu. Tak sa rozhodli, tak si to zvážili, je to ich súkromná vec a nikomu neprináleží to komentovať, ale nikomu neprináleží ani glorifikovať, či vyzdvihovať jeden život na úkor druhého! Veď nevieme, aký životný príbeh za ním stojí!
A prečo nie sú dostatočne oceňované aj ženy bez detí? Najmä ak sú hodnotnými osobnosťami. Nemám teraz na mysli rehoľné sestry, u ktorých sa ich glorifikácia automaticky spája s obetou. Mám na mysli ženu akou je napr. Regina Owesny Straka, ženu, ktorú si ja osobne veľmi vážim a oceňujem. Ženu – bankárku, úspešne pracujúcu na vrchole jednej z našich bánk a výrazne ovplyvňujúcu celý bankový sektor na Slovensku. O takú ženu (taký typ ženy) naša mužná Matka Cirkev vo svojich rečiach ani nezavadí. Jasné, nie je to matka, obetavá matka! Nedala svojmu životu tú jedinú a správnu hodnotu! Nie je vhodným príkladom (pre naše matky a dievčatá)!
Čo na tom, že postavila na nohy jednu z našich najväčších bánk, dokonca tú, v ktorej má vklady väčšina drobných sporiteľov na Slovensku – čiže takmer každý z nás (nevzťahuje sa to na Bratislavu, tu som si všimla, že sa preferuje iná banka)? Neurobila nič mimoriadne, len nevytunelovala firmu, naopak umožnila jej rozkvet, rozvoj, vytvorila nové pracovné miesta pre živiteľov a živiteľky našich mnoho či menej detných rodín. Budovala inštitúciu, v ktorej sa úspory našich rodín mohli cítiť bezpečne a nielen to. Položme si otázku - Ako by to asi vyzeralo v tejto našej malebnej krajine pod Tatrami, v našich menej či viac detných rodinách, keby sa bola správala rovnako nezodpovedne ako bankári v krajinách, kde krachujú banky so storočnou tradíciou?
Nikdy som nepočula, že by Matka Cirkev ocenila aj takúto ženu. Regina má proste smolu. Nie je matka. Neobetovala sa dostatočne. Čo na tom, že po nociach vysedávala v práci a spolu budovala náš bankový systém? To nie je tá správna obeta, ktorá sa (u nás) oceňuje!
Nič to, nemusíme vo všetkom čakať na našu mužnú Matku Cirkev. Musíme si vystačiť aj sami. A preto vám ja hovorím, že túto ženu veľmi oceňujem a veľmi si ju vážim ako ženu – osobnostne, ale i odborne. Mimoriadne oceňujem to, ako v istej relácii (už dávnejšie) hovorila (aj) o tom, prečo nemá deti. Hovorila o tom, ako spolu s manželom, ktorý je podstatne starší od nej, zvažovala materstvo vs. práca a kariéra. Vedela, že ju to vždy bude ťahať smerom k práci, že práca ju veľmi baví a napĺňa, a že sa im zdalo poctivejšie rozhodnúť sa nemať deti, keď sa chce tak intenzívne venovať práci ako potom sedieť na dvoch stoličkách a nestíhať ani jedno ani druhé a vyčítať si jedno kôli druhému. Myslím si, že v tomto rozhodnutí zohral určitú úlohu aj vek manžela, ale bolo to verejné vystúpenie a téma príliš osobná, nečakám, že sa pred nami bude vyzliekať donaha.
Oceňujem najmä to, ako prirodzene hovorila o tom, prečo sa vzdala materstva – jednoducho, bez zbytočných teatrálnych póz, bez zbytočných výhovoriek. Bolo možné čítať aj z jej vyžarovania, z jej neverbálnej reči, že to čo hovorí, myslí naozaj vážne. Že nemá možno potrebu vpustiť nás do každého kúta jej duše, ale tým čo hovorí, nič nezastiera. Je to tak. Rozhodla sa tak a tak žije aj svoj život. Áno je to tak, jej práca aj mimo jej domoviny ju veľmi napĺňa. V živote dostala mimoriadne pracovné príležitosti a aj ich využila a je za to životu vďačná. Aké prosté!
Mám rada ľudí, na ktorých je vidieť, že to, čo hovoria, si skutočne aj myslia a tak aj cítia. Vážim si ich, pretože viem, že za tým všetkým býva väčšinou (neľahká) práca na sebe samom, budovaná schopnosť neklamať si do vlastnej tváre. Takíto ľudia bývajú pre nás všetkých vždy prínosom a je úplne jedno či sú matkami, otcami alebo nie.
Na chvíľu sa ešte zastavme u žien, ktoré nie sú vydaté a nie sú ani matkami. Čo ony a ich hodnota? Majú vôbec nejakú hodnotu – tieto staré dievky? Ó aký to rozdiel v pojmosloví oproti starým mládencom! „Starý mládenec“ – aké to nežné pomenovanie – mládenec - a ako hrubo oproti tomu vyznieva "stará dievka", ktorá je každému na posmech, dobrý terč, do ktorého sa dá kopnúť, keď si my vydaté či ženatí potrebujeme vylepšiť vnútorný pocit našej mizernej sebaúcty. Aspoň od niekoho sme lepší, lepšie zaradení!
Poznám jednu takú – obyčajnú za najobyčajnejších. Takmer rovesníčka mojej matky – už staršia pani. Žije svoj obyčajný život v dedine pod horami, v ktorej sa narodila, vyrástla, nevydala - a svoj život tu, zrejme aj, dožije. Neskutočne milá žena, príjemná, ochotná vždy pomôcť, obetavá bez predvádzania, a .... nesmierne smutná a aj dosť plachá, neistá.
Bola to krásna žena, pamätám si ju ešte ako dieťa, a dodnes je pekná. Za jej nevydajom stojí diagnóza, ktorá sa v slovníku nášho ľudu nazýva „rodičia jej bránili“! Áno, bola pekná, mala svojich nápadníkov, nie priveľa ale rozhodne nie primálo, ale – rodičia jej bránili. Neviem prečo. Možno im žiaden z nich nebol dobrý, možno si vypestovali k svojej dcére silne vlastnícky vzťah – aby ich neopustila na staré kolená, aby sa postarala, doopatrovala. A on ich doopatrovala - doopatrovala všetkých. Teraz ju samu, v rodinnom dome, nemá kto opatriť, kto potešiť, porozprávať sa s ňou alebo sem tam sa aj od srdca pohádať. Je sama. Moja matka jej každý víkend telefonuje. Vie prečo. Raz jej povedala: „Zitka, ani si to nevieš predstaviť, aké sú tie víkendy ťažké!“ Áno, mnohí si to nevedia predstaviť. Z rodičovského domu to vzali šupom rovno do manželského chomúta – a tak víkendy prázdne a smutné nemávajú.
Takže, čo táto žena a jej hodnota medzi nami všetkými? Nikdy som nepočula, že by naša mužná Matka Cirkev ocenila takúto prostú ženu, že by ostro odsúdila to odporné, hanlivé označenie – stará dievka! Nikdy, a to som chodila do kostola dobrých pár rokov. Vždy sa oslavovala len matka – lebo z materstva sme si urobili ďalšiu modlu.
Áno, je prekvapivé, aké rôzne podoby môže mať modlárstvo. Čo tam po človeku!
_____________________________________________________________________________
Poznámky k textu: tento text sa nevzťahuje k žiadnej konkrétnej osobe, pretože otázky tu kladené sa týkajú nás všetkých, vrátane mňa.
Ak používam výraz "mužná Matka Cirkev" - mám na mysli tých, ktorí ju vedú, ktorí v jej mene hovoria, a ktorí v jej mene rozhodujú. Mám na mysli len túto časť Cirkvi a výraz používam zámerne na zvýraznenie istého paradoxu - všetci a všetky vieme, ktorého.
Mne osobne je úplne jedno, či mi z kazateľnice káže muž alebo žena - mňa zaujíma len to, čo mi hovorí, a či je to z jeho strany autentické. Nič viac!
