Mlčím, keď tá správa cezo mňa prechádza - zhrozená v údive z toho, čo všetko sa (ešte) dá. Mlčím - vo svojom vnútornom tichu začínam písať
Bez úcty, bez rešpektu k tomu, o čo sa vôbec nezaslúžili, čomu nedali život, čo ich samých mohlo (malo) pretrvať, čo mohlo (malo) zostať aj po nich - nielen pre nich - zničili. Znovu - aké jednoduché!
Napadlo už niekedy týmto ľuďom, že to, čím sú, ich narodenie sa do ľudskej podoby - je len čistá "náhoda"? Svoju ľudskú podobu si ničím nezaslúžili! Ničím si nezaslúžili to, že žijú ako ľudia - nie stromy, nie zvieratá.
Ničím!
____________________________
Viktor Emanuel Frankl vo svojej knihe "A napriek tomu povedať životu áno" - hovorí z pohľadu psychológa o (vlastnej) skúsenosti väzňa (väzňov) v koncentračnom tábore. Hovorí o tom, či a ako sa dá vôbec žiť a prežiť v koncentračnom tábore.
Hovorí - píše, že jedným z najzákladnejších predpokladov ako žiť a zvýšiť svoje šance na prežitie je vlastný, vnútorný svet človeka. Jeho vlastný, spirituálny, duchovný svet, do ktorého sa z nepriazne reálneho života môže uchýliť. Môže sa v ňom skryť, ukryť, nájsť v ňom útočisko. Môže v ňom zažívať pocity bezpečia, radosti, nádeje. Môže v ňom spočívať, prebývať, môže sa doň pravidelne vracať - je len jeho, nik mu ho nemôže vziať. Dáva človeku možnosť oddýchnuť si - v ňom, načerpať vnútornú silu. Dáva mu možnosť pomyslieť na to, že jeho krutá realita nemusí byť všetkým. Nemusí mať konečné slovo!
Jeho vnútorný, spirituálny, duchovný život, je oblasť, kam môže "kedykoľvek" vojsť - dokonca aj pri kopaní kanálov, v zime, v nedostatočnom oblečení, na smrť vyhladovelý, vyčerpaný, s omrznutými nohami, v nedostatočnej obuvi.
Jeho vnútorný, duchovný svet je len jeho. Môže sa v ňom napr. vracať do minulosti, ktorú mu už nik nevezme, aj keby ..... . Môže v ňom prebývať a prežívať - meditovať - šťastné chvíle minulosti, môže sa v ňom (duchovne) stretávať so svojimi blízkymi, milovanými a "rozmlouvat" s nimi, predstavovať si ich, spomínať na chvíle prežité s nimi, môže meditovať - aké by to mohlo byť ... potom.
A môže v ňom aj spočinúť - v Bohu ....
Tento svet patrí len jemu. Nik mu ho nemôže (a nedokáže) vziať. Môže sa ho vzdať len on sám. Len on sa môže vzdať nádeje, svojej duchovnej slobody - utvárať svoje postoje k životnej nepriazni. Len on sám môže rezignovať, prestať čerpať zo svojho vnútorného, duchovného sveta.
Strata nádeje (vyvierajúcej aj z vnútorného, duchovného života) v kombinácii s nulovou imunitou fyzického tela je v podmienkach koncentračného tábora, v podstate stopercentne, kombináciou smrteľnou.
Boli takí - nemnohí - ktorí si svoj vnútorný, duchovný život priniesli do koncentráku so sebou, ale museli sa učiť čerpať z neho úplne odznova. A boli aj takí - nemnohí - ktorí ho objavili až tam. Pri hranici života a smrti.
Ako lekár, pracoval V. Frankl v koncentráku aj v nemocničnej časti. Spomína príbeh mladej ženy - pacientky, ktorá vedela, že v najbližších dňoch sa jej život skončí. Píše, že napriek tomu zostávala šťastná.
Takto na ňu v knihe spomína:
""Som svojmu osudu vďačná za to, že ma tak tvrdo zasiahol," povedala mi doslova, "pretože vo svojom predchádzajúcom malomeštiackom živote som bola príliš zhýčkaná a svoje spirituálne ambície som nebrala dosť vážne."
Vo svojich posledných dňoch bola nesmierne oduševnelá.
"Ten strom tu - je mi vo chvíľach osamenia jediným priateľom." ukázala von, cez okno baraku. Vonku práve kvitol gaštan, a keď som sa zohol k prični chorej, videl som cez okienko zelenú vetev s dvoma rozkvitnutými svietnikmi. "Ja sa s tým stromom dosť často zhováram", povedala.
Divím sa a neviem, ako si jej slová vysvetliť. Je snáď v delíriu a má halucinácie? Zvedavo sa jej preto pýtam, či jej strom aj odpovedá. Áno. A čo hovorí? Na to mi žena odpovedá:
"Povedal mi: Som tu, ja som tu. Ja som život, večný život.""
