Už asi piaty rok žije moja rodina (ja, manžel a syn) bez televízora.
Tento život nám prináša nemálo výhod a mňa osobne veľmi uspokojuje. Ako sme sa k tomu (náhodou) dopracovali a aké to je, som bližšie popísala v mojom druhom článku tu na blogu.
Nemyslela som, že sa k tomu ešte niekedy vrátim, všetko podstatné, čo som chcela som povedala.
Ale vraciam sa. Podnet prišiel zvnoku.
Minulý týždeň, myslím, že vo štvrtok večer, mi telefonovala moja mama. Najskôr len nenápadne sondovala a chodila okolo horúcej kaše. Pýtala sa či sme už kúpili ten šporák.
Pred polrokom sme sa sťahovali a aj napriek rekonštrukcii nám zostalo čo - to nedorobené - zopár drobností a kuchynská linka. Peniaze sme minuli na základné a zásadné opravy a rekonštrukcie - na zopár príjemných vecí, vrátane kuchynskej linky, budeme musieť chvíľu čakať.
Nie, mami, ešte som ho nekúpila a ani sa najbližšie nechystám. Budem to riešiť naraz spolu s kuchyňou (máme len dvojplatničku a kuchyňu sme dočasne zariadili pôvodonu kuchynskou linkou).
A potom prišla tá zásadná otázka: A čo, u vás sa ešte neprepúšťa? Prepúšťa sa od východu a blíži sa to už aj k Trnave. Celé fabriky! Hrôza, čo sa robí!
Mami, nemusíš sa báť, zatiaľ sa nič také hrozné nedeje. Cítime trošku menší pokles a aj s ním rátame, ale zatiaľ sa nič hrozné nedeje. Vieme o kríze, predbežné kroky sme robili už minulý rok a robíme na tom aj teraz. Nepozeraj televíziu, vykašli sa na to. Keď bude problém, aj tak ho budeme musieť riešiť, nič iné nám nezostáva ale nebudem sa vopred stresovať. Vypni to a kašli na to!
Máš pravdu!
To celé sa zopakovalo na druhý deň ráno - tentoraz lamentovala nad hroznou situáciou naša suseda - príjemná staršia pani - dôchodkyňa: To je hrozné, čo sa deje, toľkých prepúšťajú, a mnohí majú úvery, čo len budú robiť ....atď., atď.
Až po tomto som si uvedomila, že v televízii musel ísť naozaj katastrofický scenár. Kolegyne v práci mi to potvrdili.
Častokrát si uvedomím, aká som rada, že nežijem život s televízorom. Častokrát si to uvedomujem znova a znova - doma, keď je pokoj, keď sme mali fajn deň, všeličo sme postíhali od športovania, po prácu, synovo hranie, čítanie. Uvedomujem si to najmä večer, keď je doma pokoj, keď si napr. čítam - som šťastná, že túto závislosť nežijeme a nepestujeme. A uvedomila som si to aj teraz - práve v súvislosti s finančnou krízou.
Dobre vieme, ako sa robí naše (najmä ale nielen) komerčné spravodajstvo. Čím väčší horor tým lepšie; tým vyššia sledovanosť. Základná zásada: čím horšie tým lepšie. Akože pozitívne správy o daroch detským domovom si nachádzajú svoje miesto až na konci televíznych novín, keď už všetky hororové správy vypršali.
A do toho ešte ten manipulovaný tón hlasu moderátora - viete si to predstaviť: zvýšený tón na začiatku vety, na konci tón, ktorý všetko necháva otvorené. Otvorené najmä smerom ku katastrofickým a neistým koncom. A medzi začiatkom a koncom vety, či reportáže - sínusoida, zvyšovania a znižovania tónu hlasu, tak ako ich to naučili. Tak opakujú všetky - najmä tie katastrofické, či negatívne správy, vždy rovnakým spôsobom. Hlas najskôr hore, potom dole, koniec hrozivo otvorený, doplnený otázkou.....ako to skončí, alebo ako to bude pokračovať, či konštatovaním: nikto nevie, kam až to dospeje. Situácia je vážna.
Viem si predstaviť, ako celé toto divadlo pôsobí na človeka, najmä ak sa mu odohráva priamo pred očami, doma v obývačke, či inej televíznej izbe. Hrôza mu priam dýcha do tváre.
Priamy dopad stresu je úplne iný, keď správy viac menej faktograficky čítate v dennej tlači, či na internete (okrem bulváru). Sú to fakty a ako fakty ich prijímate. Miera stresu samozrejme závisí aj od toho, ako priamo sa vás to v konkrétnej chvíli dotýka. Napriek tomu si myslím, že miera stresu je v prípade serióznych tlačených médií a internetu podstatne nižšia.
Pamätám si obdobie Dzrindových vlád - každoročne nie jedno zdražovanie, zvyšovanie minimálnej mzdy a na ňu naviazaných odvodov, zmeny v zdravotnom poistení, spoplatnenie lekárov, pohotovostí a iné nepríjemné reformné správy. Je úplne iné, keď ich dostávate sporadicky najmä cez printové médiá, ako pravidelne, v podobe hororových scenárov televízneho spravodajstva so záverečnou predpoveďou neistého konca a neistého dopadu na obyvateľov. Spôsob podania je úplne iný a aj vply na človeka je úplne iný.
A ....všetko sme zvládli, všetko sme prežili. To čo sa deje okolo dokážeme vnímať aj iným spôsobom ako len tým, ktorým nás kŕmia telvízne celebrity. Oni budú ďalej žiť z toho, ako choro nám podávajú negatívne správy, budú ďalej závislí na ich množstve a my - máme sa z takto manipulovaného spravodajstva stresovať? Nie, to rozhodne nie!
V nijakom prípade sa nechystám zľahčovať riziká finančnej krízy. Ale nie je vhodné a ani žiadúce zveličovať a hystericky prepínať realitu vytváraním katastrofických scenárov, šírením negatívnych emócií prostredníctvom neprirodzeného tónu hlasu a ponechaním spýtavého (až príliš nápadne otvoreného) konca reportáže.
Dopady krízy nebudú pre mnohých z nás asi jednoduché. Nevieme čo všetko sa na nás valí, nevieme, či sa už všetko "dovalilo", či budeme svedkami ďalších negatívnych následkov, nevieme, kedy a ako sa to skončí.
Popritom máme svoje rodiny, deti, ktoré musíme živiť a máme aj tie úvery a hypotéky, ktoré tiež musíme živiť. Nemám jednoduchý a čiernobiely recept. Neponúkam jednoduché ani čarovné riešenie. Ale jednu drobnosť, predsa len ponúknuť môžem.
Ako už istý čas hovorila istá kampaň: Vypni telku, zapni seba!
Vypnite televízor, nenechajte sa stresovať zbytočnou hrôzou a hystériou, ktorá sa mnohých, napokon, ani nemusí dotknúť. A ak sa nás aj nakoniec dotkne, ušetríme si svoje nervy, ktoré nemusíme prepínať už teraz sledovaním ekonomických hororov.
Každý rozumný človek uvažuje nad svojou ekonomickou situáciou aj bez televíznych správ.V súvislosti so svojím zamestnaním sa ju pokúša racionálne vyhodnotiť, uvažuje o svojich zamestnaneckých či podnikateľskcýh prognózach, vyhliadkach. Odhaduje riziká a najmä ....hľadí do budúcnosti a hľadá riešenia. Zvažuje svoje sily.
Na toto všetko nepotrebuje denne sledovať hysterické reportáže našich televíznych modelov a modliek. Musí to zvládnuť (napokon) každý sám. Každý si musí sám hľadať príslušné informácie a odhadovať svoje možnosti, pretože všetci chceme ísť ďalej. Kríza - nekríza.
Je možné, že mnohí z nás si budú musieť siahnuť (opäť) na svoje dná. Nebude to jednoduché, ale práve preto - vystavujme sa len reálnemu stresu, ktorý sa naozaj bude týkať len nás. Nie imaginárnemu stresu, ktorý často a tak radi vyrábajú médiá. Nepotrebujeme ho, uberá nám sily, ktoré budeme potrebovať. Využime ušetrený čas a konajme tak, aby sme pri tom siahaní na svoje dná a vstupovaní do jám levových dokázali uspieť. Potrebujeme na to pokoj, informácie, uvažovanie, zvažovanie možností, pomoc zvnoku a niektrí z nás aj večerné stíšenie a odovzdanie (sa). Aj to je súčasťou boja s krízou alebo života v kríze: tichá modlitba, vyhľadanie tých správnych slov žalmu "Nikdy ťa neopustím, aj keby....." a odovzdanie. Dáva nám to pokoj, dodáva silu a odvahu - toľko potrebné nielen v čase krízy.
A tak namiesto zapnutej televízie môžeme posurfovať napr. po internete, popozerať aká je situácia na trhu práce, ako to vyzerá s tou mojou profesiou, s inými profesiami, ktoré by som v prípade núdze mohol vykonávať, ako to vyzerá v inom regióne a pod. Môžeme si prečítať tlač venovanú ekonomike, ktorá vcelku bez zbytočných hystérií dokáže odhadovať príp. predikovať ďalší vývoj. Prípadne sa môžeme zamyslieť nad inou formou zamestnania, nad možnosťami živnosti, toho, do čoho by sa mohol pustiť každý z nás konkrétne len podľa seba a pod. Túto prácu za nás nik neurobí. Využijeme tak čas, informačne sa môžeme posunúť a ešte si aj ušetríme nervy, ktoré predsa potrebujeme pre seba a našich blízkych. Lebo, verte, že aj bez televízie sa dá rodinný večer prežiť veľmi zaujímavo a naplňujúco. Dokonca aj v čitateľskom tichu, ktoré ja zvlášť milujem.
Takže, nenechajme sa manipulovať televíznou hystériou a šetrime si nervy. Budeme ich potrebovať - práve v čase krízy. A ako bonus môžeme ušetriť na poplatkoch za kábelovú televíziu a kúpiť si za ne napr. príručku "Ako začať so živnosťou".
Riešeni je (ako vždy) viac. Ktoré bude to vaše?
