Som tá posledná, ktorá sa rozumie hokeju, i keď rada si ho sem - tam pozriem, napr. keď sú majstrovstvá a tak ako ostatní držím palce našim. A niekedy aj iným, keď vidím ako sa snažia, ako úmorne a namáhavo bojujú, o čo najlepšie miesto na hokejovom výslní.
Prehrali sme na celej čiare. Riešime hokejovú taktiku, výkonnosť, obratnosť, kondíciu, riešime trénera, porovnávame s družstvami iných krajín.
Úplne zbytočne. Zasa vedľa.
Nemôžeme vyhrať a nevyhráme ani v roku 2011. A bude to riadna hanba - ako nám to natrú priamo pred našimi očami, doma, kde by sme veľmi chceli zvíťaziť, podporiť si naše sebavedomie, sebahodnotu. Potrebuje to každý človeka a aj my ako národ.
Naša prehra v roku 2011 bude pre nás veľmi dôležitá - lebo nevidíme. Cez brvná nevidíme les. Asi zasa stojíme zle - rovno pod lampou, kde býva najväčšia tma. Musia nám to prísť ukázať až sem - rovno domov, aby nás tento elektrošok, zasadený priamo do nášho srdca, konečne prebudil. Aby sme si konečne pretreli oči a zobudili náš spiaci rozum, našu spiacu dušu.
Dúfam, že v roku 2011 zaslúžene nevyhráme. Nemôžeme vyhrať.
Skutočné a dlhodobé víťazstvá sa, totiž, dosahujú s dobrými ľuďmi - na čele! S obyčajne dobrými, charakternými ľuďmi. Nič mimoriadne. Obyčajná stará pravda.
Starý zákon je plný príbehov - o tom akých ľudí si Boh, alebo Život, vyberal - ako víťazných lídrov. Spomeniete si? Tých obyčajných z najobyčajneších - ktorí boli tak priezrační, tak čistí a transparentní, že bolo možno čítať z ich tváre. Bolo možné veriť ich slovám, lebo ich slová sa zrkadlili aj v ich tvárach - nie tak, ako to vídame dnes - tvár a oči nám ukazujú iné ako hovoria slová.
Slová, slová .... často nemajú žiadnu váhu. Používame ich nie na to, aby sme pravdu odkrývali, ale aby sme ju čo najviac kamuflovali, nakydali na ňu nánosy, aby ju už nikdy nikto nevytiahol na svetlo Božie, či (pre ateistov) napr. denné. Aby sme efektne a efektívne zakryli, to, čo o sebe viac tušíme ako vieme - že sme slabosi.
Ešte štastie, že máme oči. Oči sa nedajú oklamať. V očiach, v tvári vidíte všetko - stačí sa pozrieť na Putina. Vidíte jeho kamenné oči snažiace sa nič neprezradiť, nič nepovedať, jeho úsmev, ktorý neladí s jeho očami, jeho strnulosť, jeho tenzné, strnulé vnútro? Pozrite sa do prázdnych očí nášho najväčšieho Slo(t)váka. Všimli ste si ako za posledné roky potemnel pohľad nášmu premiérovi?
Ak nepoznáte Starý či Nový zákon a neviete nič o tom, akých "lídrov" si vyberá Boh (či Život) a ste napr. ateisti - nevadí - stačí sa pootočiť a pozrieť sa do histórie - tiež tam uvidíme tých pravých lídrov, ktorí vedú a viedli ľudí k skutočným víťazstvám - k opakovanému Zmŕtvychvstávaniu na úrovni jednotlivcov i národov. Dívajte sa a nájdete veľa lídrov, veľa drobných, častokrát najdrobnejších ľudí, strašne obyčajných, strašne ľudských, čistých a priezračných takých ako čisté a priezračné boli (určite) aj ich oči.
Nechce sa mi teraz menovať práve tých väčších, najznámejších - chce sa mi menovať tých, ktorých život zasiahol práve mňa - hlboko, prehlboko v mojom vnútri.
Chcem menovať Sohpie Scholl - mladučkú nemeckú študentku, ktorá sa s bratom a pár mladými ľuďmi - študentmi, postavila proti fašistom. Nechce sa mi vypisovať ako odvážne, odhodlane a podobné žvásty. Ak ste boli niekedy (nepokazene) mladí, možno ste poznali, čo je to nadšenie zasadiť sa za správnu vec. Možno je vám známe, na akú odvahu "trpia" mladí ľudía - ktorí sa viac riadia vlastným vnútrom, ešte nekalkulujú, ešte nemajú zakalený zrak strachom a vypočítavosťou a preto idú priamočiaro, častokrát bezhlavo - a pamätáme si to aj my mnohí z onoho pamätného roku ´89, keď sme mali šťastie a žiadne tanky sa na nás nevyrútili. Cítili sme, že nemôžeme inak, že musíme ísť len takto, inak sa nedá, a vôbec sme v tom zápale neuvažovali, keď ešte nebolo nič jasné, ako to dopadne a čo bude s nami. Bolo jasné, že konečne prišiel ten čas, na ktorý sme tak dlho čakali, na ktorý tak dlho čakali naši rodičia, starí rodičia, o ktorom nám toľké roky doma rozprávali, ale len veľmi potichu...
Chcem si spomenúť na mladého poľského kňaza Jerzyho Popieluska - ktorý v čase hlbokého komunizmu ako jeden z mála prorokov, čiže ľudí, hovoriacich nám ostatným prostú pravdu, doplatil na svoju (možno chvejúcu sa) odvahu, túžbu, za ktorou išiel, a ktorej určite hlboko veril, svojím životom, ktorý mu bol násilne, v bolesti vzatý, rovnako ako Sophie Scholl a jej priateľom.
Spomínam si aj na sestru Zdenku, ktorá tiež priniesla obeť najvyššiu, aby sme boli tam kde dnes sme, aby sme sa mohli dostať bližšie a bližšie k slobode.
Spomínam si aj na zápalistú prácu Alberta Schweizera - uprostred najhlbšieho pralesa, z ničoho, vždy v zápase s peniazmi, s vojnou, s ľuďmi - čo dokázal vybudovať a odovzdať svojim nasledovateľom.
Myslíte si, že títo ľudia nemali strach? Viete si predstaviť akú smrteľnú úzkosť prežívala Sophie Scholl, keď jej oznámili v priebehu jedného dňa, vzápätí po ukončení jej súdu, že ešte v ten deň ju popravia? Pozrite si film o tom, ako sa lúčila so svetom, ako sa dívala cez malé okienko cely na oblohu ako na jediné spojivo so svetom, v ktorom žila, ako na jediné spojivo s Bohom, v ktorého verila, aký výkrik zo seba vydala, keď sa (nečakane) dozvedela, čo ju čaká ešte v ten jeden deň, hneď po súde. Chytili ju, vyšetrovali, odsúdili a popravili v priebehu štyroch dní! Tak bola nebezpečná, tak sa jej báli, veľkí, dospelí muži, vládcovia a tvorcovia zákonov, ktorí sa chystali ovládnuť celý svet. Bolo treba ju okamžite umlčať! Čo sa v nich asi ozývalo, keď k nim prehovárala, že jej museli do štyroch dní okamžite zapchať ústa? Čo chceli v sebe umlčať? Pozrite si spisy o tom, ako hlboko bol touto 21 ročnou mladou ženou dotknutý jej vyšetrovateľ. (Dopĺňam len poznámku, že v čase, keď bola odsúdená Sophie Scholl, bolo bežné, že na popravu čakal odsúdený 90 dní. Ju, jej brata a ešte jedného študenta, ktorých chytili ako prvých zo skupiny Biela ruža, popravili hneď, len čo sa skončilo vyšetrovanie, ešte v deń súdu! Všetko sa udialo v priebehu štyroch dní!)
Toto sú ľudia, ktorí nám vydláždili náš dnešný (pohodlný) život. S týmito ľuďmi sa vyhráva. S ľuďmi, ktorých oči a tvár hovoria to isté, čo ich slová.
Nikdy nevyhráme, keď v našom čele budú donášači, udavači, špehúňi, ktorí v človeku vidia len nástroj, aby sa po ňom mohli driapať a vydriapať hore, na vrch, nad našu hlavu, aby tam mohli byť ONI na výslní. Oni chcú získavať, oni chcú mať ! Vydriapu sa hore po našich osudoch, je im úplne jedno, ako týmto šplhaním po životoch ľudí druhých zatlačia do zeme.
Bolo im jedno v minulosti na koho a ako donášali, koho špehovali, ako o druhých rozprávali. Majú takíto ľudia úctu k druhému človeku? Neverím ani trochu. Ten druhý - je pre nich len nástrojom ich vlastnej kariéry. A je úplne jedno, či v minulosti to bola vlastná matka, kolega, známy, umelec, či hocikto, na koho sproste donášali - je jasné, že k takému človeku nemohli mať úctu. A nemajú tú úctu ani dnes - ani k tým ľuďom, ktorých vedú či riadia. Ani k našim hokejistom. Aj to sú len figúrky, po chrbtoch ktorých sa oni šplhajú hore, hrabú prachy a stavajú na nich svoj blahobyt. Hokejisti sú len herci - mali to zahrať - pre nich, nie pre nás, pre to, aby sme sa opäť viac cítili hrdí sami na seba. My sme až na druhom mieste.
Nikdy nevyhráme, lebo nás vedú ľudia, ktorí o nás nemajú záujem. Majú záujem len o seba. My sme len prostriedok, aby oni a ich blízki mohli žiť v korytách, bezpečne, bez rizika.
Nikdy nevyhráme, pretože vyhrávať môžeme len s tými, ktorí dokážu svojou charizmou, svojou iskrou v duši i v očiach, svojou túžbou po slobode, pravde a úcte voči človeku zapáliť túto iskru aj v tých najobyčajnejších, najslabších tak, že aj títo vstávajú zo svojich popolov. S takýmito ľuďmi budeme vyhrávať, pretože tí nám dávajú silu k tomu, po čom tak nekonečne prahne naša duša - po našom rozlete, po prekonaní vlastných hraníc, po prijatí sa takí akí sme, po odpustení si svojich slabostí a nedokonalostí, po tom, aby sme vedeli a dokázali hľadať sami seba a tak napĺňať naše životy individuálnym tvorivým spôsobom. Potom zvíťazíme, potom zistíme čo znamená pohnúť horou a aj ňou pohnúť dokážeme.
Vyhráme s tými, ktorí nám dokážu povedať pravdu o sebe i o nás. Veď viete, že oslobodzuje. Dáva nám možnosť vydýchnuť si a prijať sa takí akí sme - aby sme už konečne mohli urobiť krok vpred a nestrácali energiu neustálym točením sa okolo seba a potláčaním toho, čo na sebe nechceme vidieť, čo na a v sebe nechceme prijať.
Nikdy nevyhráme s človekom, ktorý nemôže byť ľudským vzorom našim hokejistom. Lebo úsmev v jeho očiach je úsmev falošný, úsmev chamtivý, úsmev človeka pokriveného - čim nám ten môže učarovať? Svojimi majetkami? Ako mu môžu hokejisti dôverovať? Viete si predstaviť, že veríte, ako vám takýto človek hovorí, že mu na vás záleží?
Nikdy nevyhrá škola, ktorú riadi človek, ktorý svoju kariéru, svoj prospech založil na udávaní, špehovaní, donášaní. Toto majú byť ľudské vzory našim mladým (študentom)? Ľudia, ktorí do očí klamali blížnym, na ktorých donášali, voči ktorým sa tvárili ako ich priatelia, kamaráti a nebodaj im hovorili, že ich majú aj radi? Ako možno dôverovať ľuďom, ktorí donášali na svojich rodinných príslušníkov? Ako môžu mladí ľudia dôverovať takémuto človeku?
A ak to aj robili z presvedčenia, prečo potom teraz sú demokratmi, bohatými kapitalistami, prečo vedú školy v trhovej ekonomike, keď z presvedčenia stránili opaku? A ak prešli katarziou a úprimne zmenili názor, či nebodaj sa z nich stali kresťania - kde je verejné pokánie? Kde je pravda o nich samých, aby sme ich vnútornej konverzii mohli uveriť aj my, aby nám bola dôveryhodná a uveriteľná?
Alebo je to tak, že žiadna (katarzia, prerod) nie je a ani nebol?
______________________________________________________________________________
Tak si aspoň pamätajme:
Nikdy s týmito ľuďmi nevyhráme. V dlhodobom horizonte nikdy!
A tak je to správne!
Som rada, že sme prehrali. Nemáme tých správnych ľudí - na víťazstvo. A to nielen v športe.
Dúfam, že ak sa nič nezmení, prehráme aj v roku 2011 - priamo tu, doma!
Lebo s takýmito lídrami si víťazstvo vôbec nezaslúžime!
A som rada, že Peter Šťastný vystúpil!
Niektorí píšu - že teatrálne gesto. A čo iné mohol robiť?
Takže ešte raz - som rada, že toto gesto urobil!
Ešte som sa zabudla spýtať : A čo naša mužná Matka, uprostred tohto celého?!
Zasa je ticho. Smutné, však?
Zrejme má plnú hlavu potratov a konkubín.
Len cit pre najhlbšie ľudské túžby po celistvosti už asi potratila.
