Cítime absolútnu frustráciu z toho, že sme nuly. Materiálne, statusovo sa z nás stali nuly, kým iní si užívajú nahonobené majetky, nahonobené kariéry.
Nevieme čo s tým. Nevieme, či sa to dá zmeniť, ako sa to dá zmeniť. Ruky k spoločnému dielu nie sme zvyknutí prikladať, väčšinou čakáme, že príde niekto, kto to za nás urobí. Nevieme ako by sme to urobli my a ani sa nám veľmi nechce. Lepšie sa nám o tom len hovorí.
Nemáme dostatočné (duchovné) vzdelanie na zmenu, nečítame, nehľadáme cesty, ktoré sú, nerozmýšľame, ako by sme veci zmenili, len čakáme kto príde a kto nás z tejto slobody vyslobodí. Nie je nič horšie ako byť slobodný a nevedieť, čo si so svojou slobodou počať - kým iní ....
Nepíšem o sebe. Už dávno viem, že takéto porovnávanie vás raz duševne zabije, pretože plodí len žlčovitú závisť, nespokojnosť s vlastným životom, neprajnosť druhým, neschopnosť tešiť sa z úspechov iných. Toto je život, v ktorom je vaša vlastná sebahodnota založená len na porovnávaní s inými. Nuž a viete ako to v živote chodí - vždy budú iní, ktorí budú v tom či inom lepší ako vy a súčasne vy budete vždy v niečom inom lepší než iní. Zlé je však, ak si vlastných lepších a silných stránok nie ste vedomí a ak sa vám zdá, že len tí druhí majú viac...
Všeobecne je zlé, ak si sami seba nie ste vedomí...
Spomínanú nespokojnosť plodí najmä materiálny či kariérny nedostatok. Tak tomu býva, ak svoj život žijete prevažne v moduse MAŤ (Erich Fromm: Mýt nebo být). Je to životné nastavenie, ktoré vás núti vnímať život najmä po kvantitatívnej stránke, núti vás k výkonom, k tomu, aby ste vždy vynikali nad inými, inak .... sa cítite ako nula. Pocit je to strašný a čo je horšie je na človeku ľahko poznateľný - stačí vnímať mimiku tváre, oči, lícne svaly - všetko tam vidíte.
Treba mať vždy navrch - čo najviac MAŤ - čohokoľvek nielen peňazí, ale aj zážitkov, úspechov, detí, kníh, napísaných diel, blogov .... čohokoľvek. Modus MAŤ sa človeku premietne do všetkého, vo všetkom s druhými súťaží. A zle je ak prehráva....
Schválne, odpovedzte si na otázku, kedy ste sa naposledy potešili, tešili, keď sa podarilo niečo niekomu inému, vášmu blízkemu, susedovi, priateľovi - a povedzme dokonca v tej istej oblasti (nemyslím, len profesnej, ale napr. aj záujmovej, voľnočasovej, v oblasti občianskej angažovanosti, politickej, v koníčkoch a pod.), akou sa zaoberáte aj vy sami?
____________________________________
Nerozumiem, ako môže niekto velebiť komunizmus a život pred 89-tym, keď ja viem, že bez životodarnej slobody by som už žiť nemohla. Nemohla by som sa nútiť hovoriť, že súhlasím so vstupom sovietskych vojsk, keď nesúhlasím. Nemohla by som sa donekonečna znásilňovať a hovoriť to, čo si nemyslím, konať tak, ako nechcem, chodiť na povinné akcie, kde sa zo mňa stáva len hračka na jedno použitie či prostitútka, aby si na mne iní dokázali, že systém im ešte stojí, funguje. Že sa ešte dostatočne bojíme.
Duševne by som to nezvládla. Vykašľala by som sa im na to. Nevymenila by som to ani za teplý a suchý byt, ani za istotu stálej práce, ani za plnú chladničku, za nič.
Som rada, keď sa môžem v práci, povedzme kariérne, posúvať kam ja chcem, prípadne kam ma život sám zaveje. Som rada, keď môžem slobodne na rôzne životné podnety reagovať a slobodne sa rozhodovať.
Radšej si budem platiť nie lacnú hypotéku, či úver, ale budem na sebe makať, aby som to dokázala, či napríklad popri tom hľadať aj také finančné zdroje, ktoré by ma nerobili tak závislou na zamestnávateľovi. Budem rozmýšľať nad tým, ako nebyť prílišným vazalom (s ohľadom na nedokonalosti reality) ani peňaží ani systémov. Nie je to jednoduché. Naopak, je to dosť náročné - ale je to nesmierne zaujímavé a je to nesmierne zaujímavý a naplňujúci život.
Netúžim po istote tzv. stabilnej práce, ktorá v skutočnosti aj tak nebola naozajstnou stabilnou prácou, bola len ďalšou štatistikou, ďalším klamstvom, že nezamestnanosť v socializme neexistuje. Bola len štatistickým údajom, nezachycujúcim kvaltu skúmaného javu - teda často sa po podnikoch ponevierajúcich, potulujúcich lenivých zamestnancov, ktorí nemali a ani sa im necelo do niečoho pichnúť. Bolo treba zabiť čas a príživníctvo sa trestalo. Čo tam po tom, že hodnoty sa v práci už dávno prestali tvoriť. Odvázdala sa práca nekvalitná, slabo predajná, konkurencie absolútne neschopná (výnimky samozrejme boli).
A nie je náhodou práca o hodnotách, o tvorbe hodnôt? Tak potom o akej práci sa vlastne bavíme. Bavíme sa len o účasti, o prítomnosti na pracovisku. O ničom inom.
Nemám záujem o tieto tzv. istoty, ktoré žiadnymi istotami nie sú, sú len trápnou spomienkou na socialistické rozdávanie, ktoré nebolo podložené reálnou tvrobou hodnôt.
Len si spomeňme ako tu mnohí kvákajú o rozdeľovaní bytov - už ste zabudli ako ste sa tlačili čerstvo po svadbe spolu s rodičmi, s deťmi, ako ste po x rokoch konečne dostali akýsi byt, ktorý aj keď bol nový, aj tak nebol funkčný, už od začiatku nefungovalo to či ono, solídnych opravárov nebolo, úcta a vzťah k práci nijaký, všetko si musel domáci či už sám alebo po známosti dorábať, opravovať, lebo to bola často len fušerina.
Kto raz pozná kreatívnu, tvorivú silu človeka, nemôže sa jej vzdať. Nemôže sa poddať a znovu si nahodiť uzdu otroka kôli akémusi bytu, či plnej chldničke. Chce si vážiť samého seba, hľadá možnosti ako získať aj materiálne statky tak, aby sa z neho nemusel stať znova poskok iného, riťolezec, z komunistu kresťan-katolík. Človek, ktorý sa neustále ohýba, sa časom začne sám sebe hnusiť. Aj keď si to neprizná. Svoje zhnusenie zo seba (nevedome) prenáša na iných, ktorí sú "zodpovední" za jeho mizériu.
Tak ako ja nerozumiem ich túžbe navrátiť sa pred rok ´89 k ich pseudoistotám, oni nerozumejú mojej túžbe po radikálnej slobode a spravodlivosti a kreovaní vlastného života podľa vlastných (často aj obmedzených) možností. Baví ma hľadať a .... nachádzať.
____________________________________
V poslednom čase som na Slovensku videla veľa primitivizmu. Aj u vekovo vyšších ročníkov. Vždy je to veľké sklamanie. Dlhé roky som mala silno zafixovanú úctu pred šedinami, akosi automaticky som si to spájala s múdrosťou, životnou múdrosťou. Už si to (automaticky) nespájam. Práve naopak, častokrát očakávam opak ale stáva sa mi, že sa príjemne prekvapím.
Vidím okolo seba ľudí, ktorí častokrát ničomu skutočne nerozumejú, ale názor majú hotový na všetko. Pritom im ani nejde o skutočnú diskusiu, pretože keď ich válcujú vaše argumenty, zrazu začnú kričať, že to oni nechcú a nebudú počúvať.
Stretávam mnoho ľudí, ktorí slobodu vôbec nepotrebujú. Potrebujú len MAŤ, aby sa mohli povyšovať nad iných, aby cítili, že sú niečo viac od ostatných. Majetok, kariéra nie je prostriedkom na - aj duchovné uspokojenie, na pocit zadosťučinenia, že to a to som dokázal vlastnými silami, cez námahu, prehry k víťazstvám. Sú len prostriedkom, ako sa necítiť ako nula a ako konečne niekým byť.
Áno, títo ľudia boli v podstate šťastní aj za komunizmu. Vtedy im vadilo len to, že práve tí komunisti majú viac (výhod) ako oni. Preto si možno sem-tam, cestou z práce, zaštrngali na námestí. Vadilo im, že nemôžu mať to čo vyvolení, nemôžu nakupovať v diplomatických predajniach, že musia držať huby, že nemôžu nahlas kritizovať nie život v duchovnej neslobode, ale život ich (matieriálne) znevýhodnených - oproti komunistom.
Teraz sú šokovaní zasa z toho, že aj teraz majú iní viac ako oni. A tak sú im aj komunisti dobrí. Predsa len - vtedy sa až tak nevytŕčalo, nad nimi boli "už len" komunisti. Teraz je nad nimi kde kto. Tak ako ja nemám záujem vymeniť slobodu za plný žalúdok, oni nemajú záujem o výmenu opačnú. Stačí im necítiť sa ako nula, ale nedokážu to v životnom móde BYŤ, len v MAŤ - a tým sa odsudzujú na večné porovnávanie a večnú nenávisť a závisť.
Hovoria často a veľa, ale účelom ich reči nie je veci riešiť, účelom ich hovorenia je len hovoriť. Najmä o tom, ako čo nefunguje, vysmievať sa a posmievať z úsilia iných, radovať sa z neúspechov, ktoré nás na ceste za riešením problémov stretávajú. Hovoria veľa, ale len aby zo seba vydali svoju životnú frustráciu, aby ju preniesli na iného, aby konečne našli vinníka. Mnohé a mnohých zosmiešňujú, aby sami vynikli.
Nie, ich duchovná a duševná sloboda nezaujíma. Sami ani netušia čo to je. Ľahko a radi by vymenili súčasnú slobodu za vody komunizmu, kedy predsa len vďaka rovnostárstvu až tak neprepadali. Necítili sa v ňom ako nuly.
Ani teraz by sa ako nuly nemuseli cítiť. Vlastne je to výzva pre celý náš život. Ale nedá sa to realizovať len móde MAŤ treba sa vedieť čas od času prepnúť aj do módu BYŤ, učiť sa nebyť zbabelcom, nachádzať odvahu ísť za tým, kam nás to vnútorne ťahá.
________________________________________
Včera som bola v PKO na "Koncerte pre všímavých". Bolo fajn. Skvelí ľudia, výborná hudba, zaujímavé rozhovory - takmer všetko v móde BYŤ. Je to skvelý (životný) modus.
A k tomu, čo nám zostalo nedoriešené možno povedať len jedno: čo najviac ľudí by malo nabrať odvahu a obyčajne ľudsky sa zapojiť do riešenia svojich komunálnych záležitostí, aj do komunálnej politiky - to je totiž náš život, tam to môžeme meniť. Nečakať, že prídu iní, múdrejší, schopnejší, vzdelanejší - neprídu. Ak to nevezmeme do rúk sami, nepríde nik. Možno tak celebrity, komunisti, príp. tí, ktorí si nevedia na seba zarobiť svojou kreatívnou prácou, ktorá ich baví a napĺňa.
Angažovať sa na komunálnej úrovni popri svojej práci.
Veď kto už pozná problémy vášho života a vášho okolia lepšie ako vy sami?
Pečené holuby aj tak nepriletia, pokiaľ si ich kvalitne neupečiete sami. V opačnom prípade to bude nemastné neslané, bez chuti, nedovarené. To už napokon poznáte!
