Čítam najčerstvejšie informácie o tom ako volíme. Nie že by som neverila vlastným očiam, keď čítam: "Okolie Prievidze a Partizánskeho hlási nudu. Gratulujeme."
Poznám moje rodisko, viem odkiaľ som.
Vytáčam číslo domov, k mojim rodičom - pred šiestimi rokmi sa presťahuvšími z Prievidze do rodnej dediny môjho otca, prvej hneď za Prievidzou v smere na Nitriansko Pravno.
Ahoj Mami!
Tak čo, už ste boli voliť?
M: Nie, my voliť nejdeme.
To nemyslíš vážne?!
A spustila som som:
Ako to, že nie, čo to tu zas budeme mať za predzidenta, keď ľudia nepôjdu voliť, veď si spomeň, ako dopadli minulé voľby atď., atď.....
M: Ale keď otec už roztrhal tie papiere.
Papiere nepotrebujete. To sú len informačné papiere, o tom, kam máte ísť voliť a podobne. Papiere netreba, treba len občianske preukazy a oni vás už v zozname nájdu. Len treba ísť!
A otec prečo neche ísť voliť?
M: Spýtaj sa ho sama.
Môj milovaný anitkomunistický otec toho už má dosť.
Viem, že volil (s mamou) každé - nielen prezidentské voľby. Chodil pravidelne. Ale posledné roky už toho má akosi dosť. Díva sa na to, čo sa robí. Samozrejme, reflektuje situáciu politickú i ekonomickú - aj vo vzťahu k nim - dôchodcom. Ale nielen tú.
Je hlboko sklamaný. Napríklad aj tým, ako do klubu či strany KDH (ktorej bol členom, ale asi pred rokom vystúpil), pôsobiacej v jeho regióne, v pohode, bez prekážok pristupujú bývalí zásadoví vyznavači červenej hviezdy (otec ich nazvýa: ortodoxní komunisti), ako sa tam v pohode usádzajú, akoby sa nič nedialo. Akoby nebol býval žiaden November, len tie naše obyčajné - každoročné!
A díva sa, ako postoje týchto pristúpivších - bývalých ortodoxných - víťazia.
A ako sa neplnia sľuby.
Sľuby dané čelými predstaviteľmi KDH, ktorí čas od času navštívia aj jeho región, či dokonca jeho dedinu, kde si radi zahrajú futbal s miestnimi (napr. keď sa blížia voľby do Európskeho parlamentu), veselo, s úsmevom na perách popijú pivko, pojedia pečené klobásky, v dobrej a priateľskej atmosfére miestnym nasľubujú pomoc. Napríklad - ako im pomôžu udržať urbárske futbalové ihrisko pre dedinu, o navrátenie ktorého do urbáru miestni požiadali sami, aby si ho nemohlo privlastniť miestne družstvo, červné od hora až dole, ktoré jeho parcely užíva už od červených čias.
Futbal sa skončí, pivo sa dopije, klobásy dojedia, mediálne známi KáDéHáci odídu, na sľuby sa zabudne.
Nič sa nemení, len mentálny červený mor prerastá štruktúry regiónu ako brečtan. Všade.
Je sklamaný. Srdce bolí. Ale teší sa z vnuka, z mojich úspechov, keď sa darí našej rodine.
________________________________________
Tak čo oci, prečo nejdeš voliť.
O: Ja pôjdem až do druhého kola. Kašlem na to!
Oci, neblázni, však vieš ako to minule dopadlo! Tiež sa všetci spoliehali na druhých, posedávali v Poluse, behali po nákupoch a ako to skončilo. Potom bolo už neskoro hlavu si trieskať o múr. A všetci, v tom čase nevoliaci, návštevníci polusov a iných marketov poslušne, ako ovce, odkráčali do druhého kola, aby sa nenaplnil najčernejší scenár.
Oci, choď, kašli na to! Treba ísť. Aj keď teraz (akože) nehrozí podoba minulého prvého kola, treba ísť! Nech je vidieť, že ľudia volia a ako volia.
O: Ale roztrhal som tie papiere.
To nevadí, stačí ti občiansky.
O: A ty, už si bola?
Musím skočiť na chvíľu do roboty a potom pôjdem.
O: A Samko?
Chodí voliť so mnou. Aj dnes pôjde. (muž je po nočnej)
O: No, dobre teda.
Poobede zavolám. Nebude to kontrola - len si vymeníme pocity - ako sme odvolili. Myslím, že sa otec napokon prekoná, i keď boli časy (po Novembri), keď chodil voliť s veľkou radosťou, rozhodne, s očakávaním a vierou v ..... lepší zajtrajšok.
Presne tak, ako nás to učili naši súdruhovia a súdružky.
