Každé ráno odprevádzam syna kúsok cesty do školy. Chcel by už chodiť aj sám, ale zatiaľ sme mu s manželom odsúhlasili len časť jeho každodennej štrapácie. ´
Najskôr cestujeme mestskou dopravou. Potom ho odprevádzam cez viacnásobné križovatky a následne sa rozlúčime. Ma pred sebou ešte takých dvesto príjemných metrov chodníka - okolo záhrad v Mierovej kolńii, ktoré už zvláda sám a aj ich sám chce absolvovať.
Podobne som na tom i ja. Rozlúčime sa a mňa čaká asi dvestometrová cesta k najbližšej zastávke. Chodím po chodníku popri veľmi frekventovanej dvojprúdovke, na každej strane dva jednosmerné pruhy. Chodím popri Rožňavskej ceste.
Na druhej strane chodníka sú len dva domy rodinného typu. V jednom sídlia rôzne firmy, v druhom rodina. Teda, myslela som si, že tam býva jedna rodina. Je to jednopodlažný (prízemie, poschodie), akoby zvonku ešte nedokončený, viacgeneračný dom. Na mňa pôsobí ako viacgeneračný.
Za plotom tohto domu majú strážneho psa. Nevyznám sa v plemenách - nie je ani veľký ani malý, je čierny. Z jeho reakcií bolo vždy zrejmé, že je to strážca domu. Vždy, keď sme šli okolo, vytrvalo a hrozivo na nás štekal. Agresívnym a neutíchajúcim brechotom nás sprevádzal popri ich dlhom plote, až kým sa plot neskončil a stratil na nás dosah. Poviem vám, dobre mi často liezol na nervy. Nie a nie sa od plota odlepiť a štekal a štekal a ešte aj zubiská vyceroval.
Asi pred polrokom, keď som sa vracala zo školy (to som syna ešte odprevádzala až po školu), sa mi takemr zastavil dych, vidiac, čo ma čaká na chodníku. Pes bol vonku pred domom. Pobehoval po chodníku, nemohol sa dosať dnu, za bránu.
Najskôr som v šoku z toho, čo ma čaká zastavila. Rozmýšľala som, či mám prejsť na druhú stranu. Teraz už naozaj neviem prečo, som sa napokon rozhodla odlepiť z miesta a veľmi pomalým a opatrným krokom som sa k nemu, akože nenápadne, nevšímajúc si ho, blížila.
Aké bolo moje prekvapenie, keď sa pes zrazu rozbehol oproti mne a ja mierne vnútorne zmeravená nestačiac v šoku rýchlo zvažovať, čo robiť, kam sa podieť, som len pomaly zotrvačne kráčala v ústrety osudu, kým nedobehok ku mne, postavil sa na zadné a prednými labami sa o mňa oprel. Stál tam, ako malé dieťa, sem - tam na mňa pozrel a čakal. Čakal na pomoc, aby sa mohol dostať opäť za bránu.
Šok vystriedal údiv. Sklonila som sa k nemu, začala som ho hladkať po hlave. Túlil sa ku mne ako dieťa, úplne bezbranný, pokojný, mne úplne odovzdaný. Všetky materské inštinkty sa vo mne naplno prebudili, začala som sa mu prihovárať, pýtať sa ho, či sa stratil, dohovárať sa s ním, čo budeme robiť. Nechcel sa odlepiť, stále viac sa ku mne pritískal a bolo jasné, že ho nemôžem nechať len tak, samého.
Vtedy sa nám to podarilo vcelku veľmi jednoducho. Vlastne, nebolo nič jednoduchšie. Zazvonila som na zvoniec, prišla mladá žena, za ňou dve malé deti, psa sme vpustili do brány. Všetko bolo OK. Bola som rada, že boli doma a problém sme jednoducho vyriešili. Predpokladala som, že je to jednorázová záležitosť, a dúfala som, že viac ho tak zúfalého na ulici pobehovať neuvidím.
Doma som rozprávala neuveriteľný príbeh o tom, ako sa tento zúrivý strážca domu premenil na bezbranné, prítulné dieťa a cit, ktorý som k nemu vtedy pocítila, ma dlho neopúšťal.
Ale.....jednorázová záležitosť to veru nie je. A to už riadne dlho a už ma to fakt začína dosť sra...hnevať!
V poslednom čase sa to opakuje v takmer týždennom, či dvojtýždennom intervale. Vraciam sa zo školy, pes bezradne pobehuje pred bránou, hneď vedľa frekventovanej ulice, zastavuje takmer každého chodca, stavia sa na zadné a prednými hľadá u ľudí oporu. Potrebuje sa dostať späť, je neistý a zmätený. Nie je vôbec nebezpečný, ale jeho vypestované inštinkty ho nebezpečne zrádzajú, pretože začína štekať na okoloidúce autá. Vrhá sa pod ich kolesá, keď stoja na červenú a chce ich zahnať.
Dnes to bolo mimoriadne nebezpečné. Stále sa vrhal pod kolesá stojacich áut, vyštekával a bolo jasné, že je otázkou pár okamihov, kým ho niekto na ceste zrámuje.
Už cestou do školy som videla, že je opäť vonku. Nič nové v poslednom čase. Horšie je to, že do domu sa nedá dozvoniť. Sú tam dva zvonce. Ani na jeden nik nereaguje. Už sa mi raz stalo, že na dlhé zvonenie nik neodpovedal, musela som odísť, nechať ho tak. Aj aj mám svoju prácu.
Asi pred týždňom, si ho našťastie všimli. Vyšla von babička, hovorila, že pes v poslednom čase vždy vybehne von, keď sused vychádza s autom a nevšimne si to. Myslela som, že hovorí o susedovi z vedľajšieho domu. Nebolo to tak. Poprosila som ju, nech dajú na neho pozor, že je na tom chodníku úplne bezbranný, môže ho niekto ukradnúť, alebo zraziť auto. Raz som sa pokúšala vziať ho do rúk a skúsiť ho prehodiť cez plot. Uvažovala som nad nejakým opatrným spôsobom, ale do rúk sa vziať nedal.
Dnes to bolo na porazenie. Strávila som s ním asi pol hodinu, meškala som do práce. Ani na jeden zvonec nikto neragoval. Bolo mokro, pes stále nalepený na mne, moja bunda v dolnej časti úplne mokrá a špinavá. Našťastie šiel okolo jeden pán, ktorý býva v neďalekej Mierovej kolónii, ktorý psa i rodiny bývajúce v dome pozná.
Pes sa volá Dusty (Dasty). V dome žijú tri rozhádané rodiny. Pes patrí starej pani, ktorá má okolo 80 rokov a býva na prízemí. Až tri rodiny sa tak neznášajú, že muž - sused, ktorý každé ráno odchádza z domu na aute, nevšíma si ako sa zatvorila automatická brána a či pes vyšiel - nevyšiel von. Je mu to úplne fuk.
Lezú si v tom dome tak vzájomne na nervy, že sa nenávisť prenáša aj na psa. Je im fuk, čo sa mu stane. Necho ho aj porazí - aspoň bude pokoj. Kompletne fuk je to aj mladej mamičke, ktorá mi asi pred polrokom otvorila a zabudla poďakovať, že som sa postarala o ich psa. Teraz už viem prečo zabudla.
Dustyho poznajú takmer všetci ľudia v okolí. A všetci o ňom hovoria ako o veľmi milom psovi, je vidieť, že ho majú radi a jeho pouličný osud im nie je ľahostajný. Pán mi hovoril, že jeden čas ho našiel ležať vonku pred bránou, ale bočne od hlavnej cesty. Ležal na tráve niekoľko dní úplne vyčerpaný, nikto si ho nvešímal, hovoril, že mu nosil jesť. Neviem, čo sa v tom dome deje, stará pani, vyzerá celkom mierumilovne, rozhodne to na pohľad nie je žiadna stará fúria.
Neviem, ako a prečo sú títo ľudia tak rozhádaní, že im je fuk, či psa zabije auto, alebo ho ukradne nejaký úchyl. Možno ich ničí tá blízkosť - dýchajú si takmer až na krk - AŽ tri rodiny v na dvoch podlažiach nemalého domu rodinného typu. Možno sú na tú blízkosť alergickí. Až tak alergickí, že nemajú súcit ani so psom starej, 80-ročnej ženy.
Aj takí sú "hrdinovia" dnešných dní a našich čias.
Dnes to neskončilo dobre. Totálne naštvaná, po nemožnosti dozvoniť sa, som s okoloidúcim pánom pol hodinu obiehala okolo domu, zašla som aj do susedného otvoreného dvora, kde sídilia firmy, či tam nie je aspoň diera v plote. Nebola.
Rozčuľovala som sa, keď mi hovoril, že mladá kašle na zvonenie, neotvára. Jej sa pes starej pani netýka. Má doma - svoje deti. Rozčuľovala som sa, hovorila som, že už dávnejšie rozmýšľam, že zavolám na Slobodu zvierat, nech sem prídu a upozornia tu bývajúcich ľudí, nech sa o svojho psa starajú lepšie. Dúfala som, že takýto zásah by ich mohol prebudiť. Medzi pobehovaním okolo domu sme museli viackrát skríknuť na psa, ktorý sa s hrozivým štekotom opäť a opäť vrhal pod kolesá áut a kamiónov.
Napokon si pán spomenul, že stará pani má telefón. Skúšal si vybaviť jej číslo. Máte mobil?, spýtal sa ma. Nemala som, zabudla som ho ráno na skrini. Ale viac som nečakala.
Šla som rýchlo na trolejbus, aby som po pár minútach vystúpila pred domom. Vytočila som informácie a zisťovala som si všetky dostupné čísla na všetky tri mená uvedené na schránke. Čísla boli zverejnené len pre dve mená - vrátane mena starej pani.
Vytočila som ju, ozvala sa - všetko som jej vyklopila: Pes je zasa vonku! Zvonili sme Vám, nepočujete? Nepočula.
Dajte, prosím, na neho väčší pozor, môže ho tam niečo zraziť! Na ulici je úplne bezradný! A prečo je zasa vonku?
Pani: Sused nedáva pozor, kéď vychádza von, on vybehne.
Mám zavolať susedovi?
Pani: Nie, radšej nie.
Tak ho aspoň ráno uviažte, keď odchádzajú do práce, alebo dajte na neho ráno väčší pozor.....
_______________________________________________________________________________
Dúfam, že Dusty je už opäť doma. Pred domom. Spí stočený do klbka, alebo je z neho opäť nebezpečný havo, ktorého sa každý okoloidúci, ktorý ho nepozná, naozaj obáva, a drží si odstup od Jeho plotu. Dusty sa nevzdáva, vydrží hrozivo štekať, ceriť zuby, až kým votrelec nezájde za roh. Taký je to beťár. Dobre nás vie oklamať.
Dusty je svojím spôsobom už aj môj pes. Od prvého nášho stretnutia na chodníku, sa pri ňom pristavujem takmer každý deň - pokiaľ neprší, nesneží, alebo je inak zlé počasie. Vtedy Dusty spí pod strieškou, schúlený do klbka sa sám zohrieva. Niekedy ho na dvore nevidím a vtedy sa bojím, a dúfam, že je vo vnútri, že ho nikto neukradol alebo, že ho nezabilo okoloidúce auto.
Keď je počasie pekné, už cestou k miestu, kde sa so synom lúčievam, pozerám, či je Dusty vonku, či dnes - niečo bude. A býva. Blížim sa k bráne, zavolám Ahoj Havo (dodnes som nevedela jeho meno), Dusty prichádza pokorne bez jediného zaštekania ku mne, pritisne sa k medzere na plote, ja prestrčím ruku a .... začína sa dotkyková terapia - Dustyho pravidelná dávka.
Hladkám ho po hlave, škrabkám za ušami, pod krkom, na chrbte, pravidelne mu vytieram ranné oči, prihováram sa mu. Je mi pri tom veľmi dobre a viem, že aj jemu. Snažím sa mu dať poriadnu dávku (dotyku), ktorá mu vystačí do nášho nasledujúceho stretnutia, ktoré môže i nemusí byť na druhý deň.
Keď skončím, rozlúčim sa. On uspokojený odchádza na svoje stále miesto, ja odchádzam k trolejbusu a dúfam, že opäť dostal dosť, že mu tá dávka vydrží čo najdlhšie, lebo neviem, ako často ho hladia jeho vlastní, a ľutujem, že nie je môj, že mu nemôžem dať viac. Je to dobrý pes a poctivý strážca. Zaslúži si.
Nepochybujem o tom, že čokoľvek ste urobili tým najmenším a maličkým.... sa vzťahuje aj na nemé tváre, ktoré k sebe pútame a nahovárame sebe aj im, že sú naši najvernejší.
A ako na mnohých najvernejších,aj na nich sa vieme zvysoka vykašlať.
