Potrebovala som vlasy trochu preriediť - prestrihať. V týchto dňoch mám na to dokonca veľmi dobrý dôvod - chystám sa na stretnutie blogerov. A s tým, čo mám na hlave, tam naozaj nechcem vyzerať ako macko.
Po tom ako som kaderníčke jasne definovala moje predstavy - prestrihať, preriediť - padla, veď akoby aj nie, zásadná otázka: Zafarbíme to?
Nie, nezafarbíme! .... nič sa farbiť nebude, všetko zostane tak ako je - teda, okrem dĺžky.
Nadurdená som si sadla do kresla a krátku chvíľu rozmýšľala o tom, do kedy to vydržím.
Kdesi som čítala alebo počula, už si presne nepamätám, že anglické ženy, Britky, sa vo svojej šedivosti inšpirujú ich kráľovnou. Berú si z nej príklad. Hovoria si: Keď to nie je trápne kráľovnej, prečo by to malo byť trápne nám? Keď sa za to nehanbí a nie je diskvalifikovaná kráľovná, prečo by sme mali byť my?
A tak sú mnohé šedivé.
Rozmýšľam - z koho by som si tak mohla vziať príklad ja. O koho by som sa vo svojej šedivosti mohla oprieť ja? Nechcem sa, cítiť hendikepovaná - doma, ani v práci nie.
Žeby o Ivana Gašparoviča? Alebo Františka Mikloška? Možno by som v tejto súvislosti mala prehodnotiť moje volebné preferencie?
Hm.
Nie, myslím, že nie. Iveta sa síce, zrejme, farbí, ale okrem farbenia má mnoho iných - poľahčujúcich okolností.
Ešte šťastie, že tu máme aspoň ten feminizmus, keď už nie šedivú prezidentku!
__________________________________________________________________
Neuveriteľné! Len tridsať riadkov! Som to vôbec ja?
