Daniela je veriaci človek a k tejto oblasti sa viažu aj jej texty, jej osobné postoje. Dnes (vlastne včera - ako správna pracujúca matka - blogerka, ukracujem si spánok, aby som mohla čo to napísať) - tomu bolo tiež tak - písala príbeh veriaceho človeka. Spomienky sa mi vynorili pri čítaní diskusie k jej článku.
Keď som bola asi v druhom alebo treťom ročníku na strednej škole - gymnáziu - boli to roky 86-87, jedného dńa, bolo to asi pred Vianocami, nám na hodine zemepisu povedal náš učiteľ - profesor zemepisu - túto vetu: A nie že Vás uvidím ako sa s modlitebnou knižkou zakrádate popod kostolný múr!
Naša (žiacka) reakcia sa dá jednoducho popísať ako malé prekvapenie. Prekvapenie to bolo, ale zasa až také veľké nie. Boli sme zvyknutí na všeličo. Žili sme dobu dvoch svetov - jeden doma, druhý v škole. Jediným prekvapením bolo, že nám to hovoril práve tento učiteľ, ktorého sme naozaj mali celkom radi. Aspoň ja teda určite. Bol to mladý, vzdelaný človek, snažil sa nás veľa naučiť a som mu osobne veľmi vďačná, že asi od druhej triedy nás zvykol brávať na rôzne turistické výstupy, mnohé boli aj dosť neľahké, ale vždy zaujímavé. Som mu veľmi vďačná za to, že som mala cez jeho aktívne učiteľské úsilie, možnosť spoznať krásu našich hôr a aj ich menej prístupné miesta. Bola to nádhera a ja som bola veľmi šťastná, že sa spolu so spolužiakmi môžem šplhať, chodiť, stúpať, opierať sa o reťaze, prípadne rebríky, upevnené na nebezpečných miestach. Vedel nádherne fotografovať, robil nám krásne, aj veľkoformátové, zábery - napr. ako ležíme na okraji Tomášovského výhľadu a je nám fakt fajn!
Nečudovala som sa až tak tomu, že prišliel ďalší zákaz toho, čo nám doma nezakazovali, ale prvýkrát to bolo takto otvorene smerom ku kostolu. A najmä som sa čudovala, že práve on. Dodnes si to neviem vysvetliť. Vôbec nebol typ trápného ideológa - mnou obľúbený človek a učiteľ. Neviem, či náhodou nemali v tom čase učiteľskú poradu, kde ich týmto spôsobom inštruovali a on to posunul ďalej. Ale, zasa, hovoril to dosť nahnevane, dosť presvedčivo: fakt bude zle, keď nás tam nachytá!
Dnes už sa to ani nedozviem - zomrel veľmi mladý, mal vážne zdravotné ťažkosti. Bolo mi to veľmi ľúto, bol to dobrý človek a aj dobrý profesor. Tak si ho ja pamätám, tak som ho ja sama za seba cítila.
V tom čase bolo bežné, že profesori chodili kontrolovať rôzne bary a lokály v meste, či tam náhodou gymnazisti nepopíjajú. Medzi žiakmi sa šírilo, že chodia kontrolovať aj do kostola. Bolo zakázané piť aj modliť sa!
Na gymnáziu sme sa vôbec nerozprávali o tom, či niekto chodí alebo nechodí - nechodil - do kostola. Jednoducho to nebola téma dňa - každému bolo jasné, že o tom sa v škole nehovorí. Až po roku 1989 sme si navzájom poprezrádzali, kto všetko do kostola chodil. To boli prekvapenia - aj Mirka, aj Katka, aj Fero - neuveriteľné?
Zvláštne mi dnes príde akurát len to, ako sme vtedy jeho oznámenie takmer v pohode prijali - bolo to síce prekvapko, ale zas, nič nové pod socialistickým slnkom. Od detstva sme boli zvyknutí, aspoň teda ja som si na to zvykla, že doma sa hovorí niečo úplne iné ako v škole. Doma sa veľa vecí dovysvetľováva, hovorí sa ako to naozaj bolo a na záver sa dodáva: Ale v škole to nesmieš povedať!
A tak sme, najmä ako deti, mali dva rôzne svety - dva úplne rozdielne svety, ktoré v našich životoch a hlavách paralelne fungovali a my sme ich žili úplne prirodzene. Tak to jednoducho je a inak to nebude. Doma tak, v škole inak.
Do kostola som chodila len na dedine u starej mamy. Aj to mi časom prišlo úplne prirodzené. Naši v meste do kostola nechodili, hovorili mi stále, aby som v škole nehovorila, že som bola u pána farára na náboženstve a ja som nehovorila. Vedela som, že sa to nesmie, tak som čušala. A u starej mamy som si žila svoj kostolný a detsky náboženský život. Prvého pána farára môjho života som milovala, rada som k nemu chodila na náboženstvo, na poučenie aj na vyskúšanie. A veľmi som sa tešila, keď ma vždy pred rodičmi pochválil aká som šikovná, ako mi to dobre ide.
Prvé sväté prijímanie som nemala v bielych šatách, lebo to by bolo bývalo veľmi nápadné. Nemala som ho ani v meste, kde som bývala, lebo to by bolo bývalo tiež nápadné - doteraz nechápem, kde všetky moje rovesníčky za socializmu absolvovali prvé sväté prijímania, mnohé (najmä tie z východu, ktoré som stretla na vysokej škole) mali doma fotky v biely šatách, len ja nič. Neviete si predstaviť, ako dlho ma tie biele šaty škreli. Obišla som úplne na sucho.
Moje prvé sväté prijímanie sa odohralo v jeden obyčajný deň, v dedinskom kostole, ako inak - v dedine, v ktorej bývala moja stará matka. Mala som červený pulóver a modré nohavice a asi 9 rokov. Pamätám si na ten deň. Držím vo vedomí aj to, ako naň spomína moja matka. O mojom prvom prijímaní nevedel vlastne nik, len staré ženy, v kostole, rovesníčky mojej babičky, s ktorými som vyrastala, a z ktorých mnohé sa ku mne v rannom detstve správali veľmi matersky a ja to dodnes nosím v sebe a cítim voči nim veľkú náklonnosť.
Takže vedeli to len niektoré z nich, moja stará matka, moja rodina. Spomínam si na to, ako keď som už stála v rade na prvé prijímanie, začali tieto ženy spievať inú pieseň, než bývalo počas prijímania zvykom. Začala ju spievať jedna z nich a ostatné sa pridali. Tá pieseň sa viaže práve k svätému prijímaniu (opýtam sa mamy na jej názov) a bolo to niečo, čo ma v ten večer na ceste k oplátke sprevádzalo namiesto bielych šiat a závoja. Po omši sa ktorási žena pýtala, prečo vlastne spievali tú pieseň, či mal niekto prvé sväté prijímanie. No, predsa Stázkina Zuzka,..... (Stázkina - od Anastázia, moja stará matka)
Moju matku táto spomienka vždy veľmi dojíma. Mńa tiež, najmä teraz, keď som staršia, vidím tie ich hlavy v šatkách pred sebou, ten tradičný rad pred prijímaním a tie ich ťahavé hlasy a cítim ako veľmi som im za to vďačná.
Takže, ako deti sme si zvykli. Vôbec mi nepripadalo čudné, že doma žijem inak ako o tom hovoríme v škole - vlastne naopak - v škole nehovoríme všetko o tom, ako žijeme doma ale tvárime sa tak, že všetko je s kostolným, pardón, so socialistickým poriadkom. Jednoducho, pohoda. Paradoxná pohoda!
Na gymnáziu to už bolo horšie. Predsa len, mozog už začínal viac pracovať. Bolo veľa toho chorého, čo sme si uvedomovali, z čoho sme sa smiali, čo nám bolo trápne. Bol to čas, keď nám (mi) triedna profesorka často hovorievala: Zuzana, ja ti už zalepím tie ústa! Muselo to byť pre ňu ťažké, ako zapcháť ústa 16-17 ročnej, ktorá sa ešte aj dobre učí.
Ale už sa to nedalo zastaviť. Bolo to v nás, muselo to ísť von. Strach sme nemalli, veď aj pred kým - žili sme šťastný život v socializme. Žiaden strach sme necítili, cítili sme, že celé to je len jedna komédia. A niekedy sme sa aj bavili. Ale tá obyčajná, pre mladých ľudí typická úprimnosť, už začínala prerážať.
Po vášnivej hádke na hodine nemčiny ohľadom vedúcej úlohy robotníckej triedy, kde sme tvrdili, že robotnícka trieda síce má vedúcu úlohu, ale len formálne - dostali sme na úlohu napísať v nemeckom jazyku sloh na tému "Vedúca úloha robotníckej triedy". Pustila som sa do toho horlivo, nemčinu som milovala. Bola som pyšná na svoj výtvor, ponáhľala som sa pochváliť sa s tým otcovi. Na položenú rečnícku otázku v slohu, či má robotnícka trieda u nás vedúce postavenie som pyšná sama na seba zo seba vysúkala: Ja, aber nur auf dem Papier!
Môj antikomunistický otec vyletel z pohovky a povedal mi: no len sa to opováž takto prečítať v škole a máš po vysokej! Bolo to veľké sklamanie dieťaťa z rodiča.
Nemôžem nespomenúť pochody na 1.mája, na ktoré sme sa starostlivo pripravovali tým, že počas vyučovania sme na školskom dvore nacvičovali skandovanie hesiel, ktoré sme mali potom silno kričať pred tribúnou. Na školskom dvore nám to išlo celkom dobre, boli sme radi, že sa ulejeme z vyučovania, tak sme skanodvali o sto šesť a propritom sme sa medzi sebou rehlili. Celkom to bolo zábavné, až kým neprišiel riaditeľ skontrolovať ako nám to ide. Hneď sme sa zrovnali do radov!
Pred tribúnou nám to šlo podstatne horšie. Jeden rok, dokonca, (bola som v treťom ročníku) sa stalo, že nejakým, neviem či zázrakom, či omylom, sa nám podarilo prejsť popred tribúnu úplne ticho - len sme jednoducho prešli - bez skandovania. Vôbec sme sa ako triedy medzi sebou nedohodli. Prišlo to úplne samo. Viem len, že minimálne nám tretiakom, to v tom čase už bolo naozaj trápne. Bolo z toho veľké haló - gymnazisti prešli popred tribúnu ako teľce!...viem to od môjho otca. Nikdy nebol komunistom, takmer denne počúval Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, mal vo veciach vstupu jasno, ale pravidelne s červenou páskou na rukáve dával pozor na 1.mája, aby ľudia neprekážali sprievodu. Bol v prvomájovej komisii! Mám pocit, že v nej mal najmä svojich kamošov, ale rád chodil aj zapiť úspešnú organizáciu prvomájového sprievodu.
Keď som bola na začiatku druhéro ročníka na vysokej škole, písal sa rok 1989. Našťastie. 20.11.1989 som sa na internátnej izbe pripravovala na prvú písomku z politickej ekonómie socializmu, ktorá mi ale fakt nešla do hlavy. Samý text. Žiaden odsek, kopa slov, o ktoré sa racionálne nemôžete nijako zachytiť. Dodnes si pamätám, že politcká ekonómia socializmu tak, ako nám ju v učebniciach predostreli, bola neskonspektovateľná. A čo sa týka praxe, vieme, že nielen to.
V ten večer, počas prípravy na písomku, doletela za mnou spolužiačka, že nech si zapnem internátne rádio, hlásia, že v Prahe demonštrujú študenti. Ona sama bola z Moravy.
Rádio sme si hneď zapli!
Tu teraz skončím.
Opäť je veľa hodín a ja si vyhradzujem právo nenapísať na blog už ani čiarku, lebo neviem, či vôbec bude nejaký ďalší text. Blogovanie naozaj nie je jednoduché.
Týmto článkom len spomínam!
Dopisujem, ráno po preblogovanej noci: keď sa v noci po dopísaní blogu o 02:30 hod. ukladám do postele a usínam, v duchu si hovorím: Bože, daj aby som ráno normálne vstala! ...tak tomu bolo aj dnes v noci.
Dal! Už o siedmej som bola hore! Ešte šťastie, že my alternatívni chodíme do školy na 8.30, inak by som ako blogerka bola úplne odpísaná!
