... pokračujem v dnes ráno začatom
Slovenská tlač sa v našej rodine kupuje málo - len zriedkavo. Nie je to ani tak tým, že by sme ohŕňali nosom nad všetkým, čo je slovenské, to rozhodne nie - napokon, možno ste si všimli, že Štefana Hríba mám celkom rada, a to je Slovák ako repa.
Dôvod nekupovania je jednoduchý - máme internet a tak čítame „tlač" internetovú.
Dennú tlač v jej papierovom vydaní nakupujem naozaj len málokedy. Dlhé čakanie na autobusových zastávkach si spríjemňujem so SME a Týždňom s bodkou. V prípade, že sa ako krajina ocitáme opäť v nejakom druhu krízy (napr. plynovej, hospodárskej, finančnej či nebodaj mentálnej) - zvyknem si kupovať Hospodárske noviny. Nech viem, na čom sme. A ako dlho.
Vcelku pravidelne, s menšími výpadkami, si kupujem len Týždeň s bodkou. Výpadky mávam vtedy, keď ma vytočia, naštvú. Keď napr. „fundovane" píšu o alternatívnych školách. Vtedy som nabrúsená a odmietam sa podieľať na ich financovaní. Nech si to pekne zlíznu!
Keď ma to prejde, a situácia (na oboch stranách) sa opäť posunie do prijateľného normálu, som ochotná znovu začať kupovať a čítať ho. Je, však, pravdou, že popri pánovi Šebejovi, ako ich, takmer, jedinom odborníkovi na všetko, by som privítala keby si k nemu našli ešte aspoň jedného - odborníka na všetko (alebo aspoň na niečo). S pánom Šebejom je to už niekedy riadna nuda! Pomaly ho budeme poznať ako naše staré kabáty. A ja mám fakt rada pestrosť.
Aby bolo jasné, prečo sa pristavujem práve pri pánovi Šebejovi. Poviem vám to veľmi jasne a priamočiaro. Mám potrebu vrátiť mu facku. Mám potrebu zasadiť mu riadny (virtuálny) úder, s prepáčením, rovno do tváre. Presne tak ako to urobil on. Bez obalu, bez servítky, bez solídneho ponoru do témy, bez nutnosti pohnúť zadkom, prísť na „miesto činu", nezaujate pozorovať, hovoriť s ľuďmi, vytvoriť si vlastný názor a potom niečo solídne napísať o .... alternatívej škole.
Pokiaľ viem, má psa. Chodí ho pravidelne venčiť. Chodí na prechádzky. Mohol zabrúsiť aj k nám - do školy. Aj so psom. Decká majú zvieratá radi, každú chvíľu v škole nejaké máme a okolo neho hlúčiky nadšených obdivovateľov. Pokojne mohol prechádzku so štvornohým priateľom rozšíriť aj na Mierovú kolóniu - nie je na konci sveta - a navštíviť TÚ obávanú, alternatívnu školu. Ten postrach nášho školstva!
Havo by u detí určite vzbudil živý záujem a novinár, pán Šebej, mohol využiť príležitosť s deckami pokecať a zistiť, čo sú tieto deti zač. Mohol. Ale, ne empírii založený, spôsob písania, mu evidenetne, v tomto prípade, na um nezišiel. Asi si myslel, že všetko vie, nič nepotrebuje zisťovať, všetko mu je jasné. Alebo si nenašiel čas. Veď, žijeme ťažkú, uponáhľanú dobu.
Áno, dlho som mala chuť mu onen výtlačok Týždňa s bodkou oplieskať o hlavu. Za všetky tie zmanipulované, podlé polopravdy, napísané tak, aby to vyhovovalo práve ich (vykonštruovaným) predstavám. Za všetku bolesť tým spôsobenú.
Nech s ním mám konečne pokoj.
Lebo, pravdupovediac, pán Šebej samotný, a aj to čo píše, mi je viac - menej ukradnuté. Nemám k nemu (okrem tejto jednej témy) žiaden konkrétny vzťah a to i napriek tomu, že som ho často stretávala v IVO. Nič k nemu necítim. Nie je mi ničím a takto mi to vyhovuje. Takto je to (pre mňa) dobre.
Tento pocit indiferentnosti mi dáva možnosť čítať jeho články aj naďalej. I keď, ako som povedala, je to už trochu obohratá platňa. Poznáme jeho názory, témy i štýl písania. Poznáme jeho názor na transatlantické vzťahy, na protižidovské konšpirácie, na problémy Blízkeho východu, homeopatiu, alternatívne školy, psov, ekologických aktivistov. Vieme ako obdivne vzhliada k talianskej novinárke Oriane Fallaci....
Mimochodom, Oriana Fallaci. Keď som čítala jeho texty venované tejto talianskej novinárke, odvážnej žene s ostrým jazykom i perom, žene, ktorá bola aj mimoriadne krásna a fyzicky príťažlivá, mala som silný pocit, že by ju najradšej držal v náručí a riešil s ňou úplne iné „záležitosti", než boli (ním spomínané) problémy vyrovnania sa s talinanskym fašizmom, či problémy svetového terorizmu, ktorým sa ona aktívne venovala.
Je mi jasné, že moje horné riadky sú vyslovene neobjektívne. Na jednej strane velebím Štefana Hríba, na druhej strane by som jednu symbolickú rada zavesila pánovi Šebejovi a kolektívu, ktorý s ním robil na téme alternatívnych škôl. V tomto prípade si, však, ani Týždeň s bodkou s objektívnosťou hlavu veľmi nelámal. Tak prečo by som mala byť objektívna ja? Nie, nie, priatelia, žiadna objektívnosť nebude! Pekne subjektívne, od podlahy a s riadnou dávkou emócií. Taký je život!
_______________________
Z prehľadu denníkov mi ešte zostal Nový Čas a Pravda, ktoré reflektujem len veľmi občasne. V prípade Nového Času je aj to už minulosťou. Tento plátok som si kúpila naozaj len pár krát. Napokon, nebolo ani treba. V IVO som si ho mohla každý deň zadarmo prelistovať. Odoberali sme všetky denníky.
Pri listovaní a letmom čítaní som zistila, že Nový Čas púšťa farbu. Len čo som prezeranie skončila, bola som na rukách celá zapatlaná od čiernej, tlačiarenskej farby. Fuj, tento pocit na rukách vyslovene neznášam! Ale, povedzme si na rovinu, Nový Čas nezanecháva nepríjemné stopy len na rukách. A to je dôvod prečo sa v našej rodine nekupuje.
Pravda. Pravdu som nikdy dlhodobo nečítala. Neviem, nemám k nej vzťah. Nudím sa pri nej. Je pre mńa taká nemastná - neslaná. Málokedy ma naozaj niečím zaujala. Ani tá politika v nej za veľa nestojí. Nejasné vyhranenie, nudné komentáre. Možno, keby som mala problémy so spánkom, kupovala by som Pravdu pravidelne. Zatiaľ, však, spím, chvalabohu, veľmi dobre, a tak Pravdu na preliečenie nespavosti nepotrebujem. Vyskytuje sa teda u nás doma len náhodne - napr. keď si ju zabudne nejaká návšteva. Napr. môj otec.
Toľko stručný prehľad vybranej domácej i zahraničnej tlače, ktorú v rôznom množstve a rôznej frekvencii je možné nájsť u nás doma.
A teraz sa konečne dostávam k jadru veci. K tomu, prečo som tému dennej tlače na mojom blogu vlastne otvorila. Chcem sa viac pristaviť pri jej kvalite. Pri kvalite tej domácej a zahraničnej tlače, ktorá sa číta u nás doma a my, domáci, ju môžeme testovať a preverovať.
To testovanie pravidelne vykonáva, najmä v prípade zahraničnej tlače, môj manžel. Ale máme v rodine ešte niekoho, kto je pravidelným spotrebiteľom a náročným konzumentom našej i zahraničnej dennej tlače. Kto ním je?
Je to naše morské prasiatko. Náš Ňuriko!
