Včera v diskusii som sa dozvedela, že: cit. diskutéra a blogera: "17. november 1989" (slovo revolúcia sa už ani neodvažujem použiť) "nám spustili na hanbu disidentov ŠTBáci."
Takmer sa mi chce napísať, že je to zrejme úplne nový, revolučný, pohľad na našu históriu.
Najskôr sa spýtam veľmi konkrétne: A hanbu konkrétne ktorých disidentov máte na mysli?
Hanbu Hany Ponickej - ktorú prenasledovali ŠTBáci ako tiene zo záhrobia po tom, ako chcela vystúpiť na Zjazde slovenských spisovateľov s textom, že po auguste 1968 to tu za veľa nestojí a nič na tom nemení ani fakt, že to prišli naši ruskí bratia vylepšovať?
Alebo hanbu Marty Kubišovej, či Vlasty Chramostovej, ktorá bola známa tým, ako pokojne dokázala čakať v policajných celách na ŠTBácke výsluchy?
Alebo hanbu Jana Patočku - signatára a hovorcu Charty, či hanbu ľudí z podzemnej cirkvi, napr. kňaza Václava Malého, alebo Bratislavských ochranárov?
Alebo napr. hanbu Zory Jesenskej, ktorá si drzo dovolila, demokratka jedna, myslieť a povedať, že ruské tanky majú garážovať doma a ešte si dovolia aj napísať článok o tom, ako ju pri ktoromsi proteste po roku ´68 naši príslušníci ZNB zmlátili? Drzaňa jedna, čo si myslela, že povesť jej rodiny ju bude chrániť naveky?!
Nuž, milí disidenti - hanbite sa! Takto detinsky, naivne sa nechať predbehnúť ŠTBákmi! Po toľkých rokoch naivného, márneho snaženia, si takto pred nosom nechať vyfúknuť tú našu zamatovú?
__________________________________
Keďže sme sa dozvedeli nové, tak závažné faky o politikej zmene v roku ´89, ktoré vrhajú na celé jej dianie a jej aktérov tzv. úplne iné svetlo, patrí sa poďakovť:
Milí, ŠTBáci, z celého srdce díky!
Z celého srdca, naozaj ďakujem za nadobudnutú slobodu! Ešte stále mi nezovšednela. Ešte stále sa ňou dokážem opájať, ešte stále si pocit slobodného života, slobodného kvákania na blogu, slobodného výberu myšlienok, pocitov, kníh, priateľov, destinácií letných dovoleniek, slobodného výberu partnera, antikoncepcie - eh, pardón, to už patrí do iného textu - užívam!
Je to ako ...... ako keď mi vietor veje do vlasov, rozovieva a dosúša moje kadere po rannej sprche, keď stojím na zastávke a čakám na autobus do práce - až kým - (opäť) nenasadnem do taxíka, keď s hrôzou (opäť) zistím, že autobus mi už dávno ušiel a ja (opäť) do práce meškám.
Milí ŠTBáci, pán generál Lorenz, ešte raz - veľká vďaka!
A ako prefíkane, s akou bravúrou ste to dokázali. Akú fintu ste si na nás vymysleli! ;-)
Viem, že to nebolo jednoduché, nechať sa zmlátiť v ten večer 17. novembra 1989, ale tých pár rán od obuškov, ktoré ste mali vopred naplánované stálo za to - za našu dnešnú slobodu (dúfam, že sa príslušníci krotili a udierali s jemnocitom tak, ako ste to mali dohodnuté). Viem, že nebolo jednoduché infiltrovať sa do študentského hnutia a tam konečne prebudiť rokmi zaspatú mládež, vernú Strane a Zväzu (mládeže), ktorá nie a nie konečne vyjsť na tie ulice.
Ozaj, tak mi napadá, nebol náhodu ŠTBákom aj taký Jan Palach? Tiež chcel prebudiť (nielen) mládež? Alebo on patrí k tým, ktorí sa majú hanbiť? Že to nedokázal, že napokon museli prísť ŠTBáci, aby dielo konečne dokonali?
Fakt neviem. Už sa mi to akosi začína pliesť.
==============================
Opäť žasnem, kam až človek dokáže zájsť, aby si obhájil, ospravedlnil (?) svoju (nevedomú?) potrebu pasivity, pragmatického, istejšieho zotrvávania v úzadí, potrebu "do ničoho sa nepliesť", "nehasiť oheň, ktorý ho nepáli" ale popri tom všetkom usilovne komentovať to, do čoho sa aktívne (radšej) nevložil.
Čo dodať k týmto ľuďom, ktorí sú vždy nad vecou, ktorým je vždy všetko jasné už vopred, a aj potom, ktorí presne vedia čo ako dopadne, aj bez toho, aby sa pokúsili do čohokoľvek aktívne vložiť.
Keď sa niečo začína, hovoria: Nemá to cenu, načo, aj tak sa nič nezmení, aj tak si každý urobí ako chce, my sme malí páni.
Keď sa niečo deje, komentujú z odstupu: Som zvedavý ako to dopadne. Som zvedavý čo z toho bude. Ktovie, kam nás to ešte nakoniec zaveje?!. Uvidíš, nakoniec to bude ešte horšie ako pred tým!
Keď sa niečo v priebehu procesu pokazí, čo je dosť prirodzené, keď sa človek o niečo (nové) pokúša, radostne dokazujú svoju pravdu: Ja som to vedel! Dávno som hovoril, že sa do toho netreba púšťať! Teraz ešte uvidíme, ako sa to vyvynie!
Keď sa niečo napokon predsa len dokončí, ale nie je to na 100%, ako človek zamýšľal, lebo veď nové dôležité veci a javy sa rodia pomaly, ťažko, náročne, nedokonale, komentujú: No, nie je to veru bohviečo. Aj tak to celý problém nevyriešilo a v tomto a tomto je to ešte horšie ako to bolo. Načo to bolo dobré, pre tých pár (teraz vymenujú ten čiastkový úspech) to nemalo zmysel vydávať toľko energie, materiálu, peňazí, námahy .....
Tí, ktorí sa o nové veci pokúšajú, chcú zmeniť starý, povedzme nevyhovujúci, status - tí sú im na smiech. Sú to pre nich naivní blázni, idealisti, ktorí nerozumejú tomu, ako to vo svete "skutočne chodí", ako sa "veci majú", že aj tak to za nás poriešia "tí hore".
Ľudí, ako sestra Zdenka, ktorá zachránila život kňazovi a sama o ten svoj prišla, alebo Jerzy Popielusko - komentujú slovami: No bolo im to treba? Načo sa do toho starali, každému (čiže im) bolo predsa vopred jasné, že tým nič nedosiahnu! - pričom pod slovom NIČ majú na mysli okamžitú zmenu (napríklad pomerov).
V diskusii na tému etické podnikanie napíšu, že aj tak to najlepšie vymyslel Hitler, ktorý dal sociálne istoty celému Nemecku, bez toho, aby vôbec pochopili, že slovo Etické podnikanie je svojou podstatou sloveso, vyjadruje skôr dej a snahu, než status. Že je podstatne náročnejšie než čiernobiele jednoduché fašistické riešenie použiteľné akurát tak pre jeden národ na krátky časový úsek - a to píšem len s ohľadom na technokratické parametre Hitlerovho modelu hospodárstva.
Etické podnikanie je v čase behom na dlhé trate. A jeho náročnosť spočíva práve v tom, že sa musí vzdať (neefektívnych) čiernobielych, ľahko dosiahnuteľných riešení, pretože, tie väčšinou etiku na hony obchádzajú. Etické podnikanie si nemôže brať príklad z rozprávok pre deti, že ten, kto mi nevyhovuje, toho strčím do pece (a tak si situáciu uľahčím a dospejem k riešeniu - konečnému).
Čo dodať na záver, ako zakončiť túto časť?
Neexistuje žiadne jednoduché riešenie. Títo ľudia tu vždy boli a budú. Vždy poctivo a usilovne uberali energiu, entuziasmus, nadšenie tým, ktorí sa nechceli vzdať a usilovali sa o zmenu vecí (verejných). Sú ako hrdza - ktorá pomaly ale vtrvalo nahlodáva železo, najmä, keď to železo nie je umiestnené v práve ideálnom prostredí a preto úsilie o zmenu stavu je o to namáhavejšie a je o to ťažšie aj pri ňom zotrvať, vydržať - najmä, keď vám hrdza okolo vás neustále píli uši.
Asi len to, že ak niečo aktívne robíte, nie ste Ťapákovec, musíte takých ľudí mať v okolí čo najmenej. Inak to nevydržíte. Buď s tou činnosťou praštíte, lebo vás ich reči otrávili a oni vás presvedčili, že to naozaj nemá cenu, alebo ...... im budete musiť zavrieť ústa. Najlepšie (asertívnym) slovom. Netreba sa hneď uchyľovať k násilu - veď sme predsa kresťania!
___________________________________
Krátka informácia:
Rozhodla som sa opäť si urobiť prestávku v blogovaní. Blogovanie je pre mňa dosť náročné, zaberá veľa (najmä mentálnej) energie a času. Začal nový školský rok a ja sa potrebujem venovať môjmu dieťaťu. Dnes majú mať písommku z dejepisu (staré kultúry) a my sme včera nestihli spolu prejsť starý Egypt (dieťa ma o to požiadalo), aj preto, že mamička mala myšlienky pri 17. novembri.
Iste chápete, že je najvyšší čas vstúpiť si do svedomia.
Čitateľom patetických textov teda nič nesľubujem, len to, že ....... Vidíme sa v diskusii!
..... alebo na výstave psov v Inchebe :-)
