V poslednom čase zanieva na jeho adresu veľa kritiky - nezvládol to a to, berie všetko osobne, nie je nad vecou a pod....
Podľa toho, ako ja sledujem to, čo Štefan Hríb urobil pre nás všetkých za posledných 20 rokov, sa ani nečudujem.
I keď je už možné vidieť viac ľudí, ktorí nám dokážu hovoriť pravdu o nás samých, on sám je v tom (i keď s mnohými priateľmi) akosi osamelý. Vidíme len jeho, akoby za tým hlavným bol len on - ten, ktorý sa nebojí púšťať do nepohodlných tém, nebojí sa dotýkať našej pýchy, našich slabostí, ukazuje nám, že nie sme národom len Mečiarov, Gašparovičov, Slotov, že nie sme národom len prázdnych ľudí a prázdnych slov.
Hľadá s Lampou v ruke tých pravých (ľudí), ktorých by sme sami bez jeho pomoci a námahy neboli objavili, neboli našli. Dvíha nám sebavedomie, keď vidíme, akých skvelých ľudí má tento národ. Vídame ich najmä u neho pod Lampou - tam býva svetla dosť.
Popri tom všetkom sa z neho stal aj pútnik - nielen v symbolickom zmysle - hľadania, putovania vo vnútri nás samých, ale aj doslova. Chodí a sťahuje sa raz do STV, potom z STV, potom si nájde miesto v Nultom priestore, neskôr v rozhlase a JoJke. V rozhlase ho už opäť nechcú, opäť sa preriekol v súvislosti s naším Básnikom - akoby aj Básnik nebol býval len (hľadajúcim) človekom, rýchlo sme z neho urobili Boha. (mimochodom, táto tendencia je nám blízka už od dávna - len čo predkovia našich bratov vo viere prebrodili more, hneď si vystavali Toho svojho, ktorý sa im v tom čase hodil).
Určite je to neľahká púť pre Štefana, a pritom toho nemá so sebou až tak veľa - Lampu, zopár stoliček, stôl s ovocím a kávou a ..... seba samého.
Má právo na únavu. Má právo na vyčerpanie. Kto z nás by to takto vydržal? Kto z nás by dokázal tak dlho necúvnuť? Má právo byť podráždený z únavy, rozmrzelý a možno nejaký čas aj zatrpknutý (čo dúfam nebude jeho prípad). Má na to právo! Je to len človek. Jeden z našich najlepších. Aj najlepší majú právo na únavu, vyčerpanie, omyly a chyby z vyčerpania, z osamelého putovania. Aj najlepší potrebujú vypnúť. Aj najlepší potrebujú porozumenie pre svoju ľudskosť.
Akokoľvek veľa dobrých ľudí mu v jeho práci pomáha, stále ho vnímam ako istým spôsobom osamelého (pútnika). Stále je to len on - sám - Štefan Hríb, kto to tu istí svojimi komentármi, aby sme nezaspali .... na čom vlastne ... na vavrínoch? Akých?
Už dávno by Štefan potreboval zaslúženú prestávku. Bolo by treba vyplniť to prázdno, ktoré by nám mohlo vzniknúť jeho príliš dlhým oddychovaním. Už dávno by sme tu potrebovali ďalšieho Štefana, lebo na jedného je to tu ako na koňa.
Asi dosť neprší. Zrejme "nerastú". Asi nie je tá správna doba - každý už máme svoje auto, svoj rekonštruovaný byt s plávajúcou podlahou, niektorí v letnej horúčave posedávajú na jachtách .... no, rýchlo sme sa zmohli. Máme až príliš veľa vecí, ktoré nám zapratali vnútro.
A tak "hríby" nerastú.
Chcelo by to dážď. Poriadny dážď, možno aj búrku.
Potom, snáď, nejaké tie "hríbiky" porastú. A keď vyrastú, budú z nich veľké ........
