Ja si môžem naliať len to moje víno.
________________________________________
Tento text venujem jedinému môjmu rómskemu spolužiakovi akého som kedy v živote mala. Bolo to na základnej škole. Strávila som s ním asi len jeden alebo dva školské roky po tom, ako k nám do triedy Oto prepadol.
Bolo to v roku osemdesiatdva alebo osemdesiattri, v šiestej či siedmej triede. Mala som za sebou dôležitú operáciu a bolo to tesne po tom, ako nás na vždy opustil všetkými milovaný súdruh Brežnev. Tak si to obdobie pamätám.
S Otom som tuším za celý ten čas neprehovorila takmer ani slovo. A ak, tak určite len pár. O čo menej som s ním hovorila, o to viac som si ho obzerala. Môj pohľad priťahoval často - bol úplne iný ako my. Kompletne iný - nielen vonkajškovo - čiernymi dlhšími vlasmi, tmavšou pleťou. Bol iný tak celkovo.
Bol pre mňa možno niečo ako exponát, na ktorý sa nemôžete vynadivať. Mala som veľkú výhodu - sedela som za ním, vo vedľajšom rade lavíc, mala som na neho dobrý výhľad a tak som si ho nerušene obzerala kedy a koľko sa mi zažiadalo. A bolo to fakt často.
_________________________________________
Prečo sa znovu vraciam k Rómom?
V súvislosti s touto témou vnímam všeličo - aj to ako sa Rómovia stávajú projekčným plátnom, na ktoré niektorí Nerómovia projektujú svoju ľudskú výnimočnosť. Svoju ľudská úžasnosť.
Niektorí jednoducho vyniknú len v porovnaní s Rómami, so špinavými Cigáňmi. A tak špinavých a darebných Cigáňov potrebujú ako soľ. Veď čo by z ich ľudskej veľkosti zostalo, keby sa nám nebodaj Cigáni poľudštili?!
Rozmýšľam nad tým ako reagujú ľudia v diskusii. Aká skepsa: nikdy to nebude lepšie, nikdy sa v riešení tohto problém neposunieme ďalej, vždy ich bude treba vodiť za ručičku a učiť ich základné hygienické návyky, práca v teréne s nimi nikdy neskončí...
Aká neviera: celé toto síce nazývame ako rómsky problém a hovoríme o jeho riešení, ale v skutočnosti mnohí v žiadne riešenie neveria. Riešenie neexistuje, nie je. Vinou Rómov. Oni jednoducho nie sú schopní sa pozviechať a začať (s nami) normálne žiť. Je to v nich, nikdy iní nebudú.
Neviem, nemám žiadne hotové odpovede, mám len zopár pozorovaní, zopár vlastných myšlienok a názorov. A dosť otázok, ktoré stále vnímam ako nezodpovedané - o nich dnes ale reč nebude, snáď inokedy.
Zmysel tohto písania vidím najmä v tom, že je to malá časť v tom celom hľadaní (nielen vo vzťahu k Rómom), ktoré tu každý z nás a my všetci podstupujeme, a ktoré netušíme, do akej kvality vyústi. Ale zmysel to rozhodne má - myslím toto hľadanie.
A čo je naozaj (pre mňa) dôležité - nebaví ma vzdávať sa. Tak celkovo - dokonca ani vo vzťahu k Rómom nie. Nebaví ma lámať palicu - ani nado mnou samou, ani nad nikým iným. Nie je to žiadna hrdinská póza, je to fakt pravda. Aj ja čas od času posedávam na dne - lamentujem alebo nadávam, ale zvyknem sa pozviechať. Dno ako také mi už nepripadá ako cudzí element, niečo mimoriadne, nenormálne, čo do nášho života nepatrí. Patrí. Už dosť dávno sa nepýtam Prečo práve ja?, keď okolo seba vidím Prečo práve íní - oni?
Vzdávanie ma fakt nebaví - príde mi strašne nudné, únavné a ničím nezaujímavé. (Len kôli presnosti dodávam, že radikálne rozlišujem medzi vzdávaním sa, rezignáciou a odovzdávaním sa - čo je spirituálny, životne dôležitý náboženský úkon).
________________________________________
Tak ako sa vám v prostredí tretieho sektora môže stať, že príliš častým používaním slova Cigáň, Cigoš vzbudíte počudovanie a budete uprostred tejto treťosektorovej masy pôsobiť ako sedlák, rovnako tak sa vám po odchode z tohto pracovného prostredia napr. do biznisu môže stať pravý opak.
Tak ako sa to stalo aj mne - na jednej z prvých porád, keď som v súvislosti s ubytovacími službami jednej z našich firiem začala hovoriť o rómskej klientele. Výraz vzbudil evdentné rozpaky: Rómovia, Rómovia, akí Rómovia - veď sú to Cigáni! Špinaví Cigáni!
Rómski klienti
Skúsenosti s našou rómskou klientelou sú rôzne. Prevažne sa v pamäti uchovávajú tie zlé, negatívne až odpor, hnus. Platí to najmä pre naše chyžné, či údržbárov, ktorí v čase, keď táto ekonomika šlapala na plné obrátky, teda kým ku kormidlu neprišiel pán Fico (profitujúci z minulých reforiem) a po ňom hneď kríza, boli najviac konfrontovaní s neexistenciou základných hygienických návykov našej rómskej klientely.
Bolo to obdobie, keď ekonomika šla naplno a nedostatok ľudí a potreba obsadiť pracovné miesta vytvorili dopyt aj to tejto najmenej kvalifikovanej pracovnej sile - najmä v stavebníctve. Bolo výborné, že takto nastavená ekonomika brala ako mylnské koleso so sebou aj ľudí zo vzdialených oblastí Slovenska, z tých najnižších vrstiev, ktorí sa tak dostali do sveta, bližšie k civilizácii, bližšie k práci.
Ja osobne to hodnotím to ako kľúčové, i keď naše chyžné, či naši údržbári s tým mali sakra problémy. (kedy, napokon, problémy neboli, keď sa dialo niečo kľúčové).
Viem, že to s našou rómskou klientelou nie je jednoduché. Zažili sme všeličo, ale nikdy sme nezažili len jednu stranu mince. Vždy sme zakúsili obe strany mince, ale v pamäti sa vždy viac uchová tá negatívna skúsenosť.
Mali sme rómskych klientov, ktorých naša ekonomika vytiahla tuším z tej najzapadlejšej osady a tí fakt nemajú žiadne relevantné hygienické návyky. Nebolo ich málo - tých klientov.
Ale mali sme aj rómskych klientov, ktorí boli úplne opační. Čistí, upravení, sympatickí, s ktorími sa dalo aj čo to pokecať. Istý čas som sa našim recepciám intenzívne venovala a tak som mala možnosť vidieť aj tú pozitívnejšiu stranu mince.
Rómovia ako platiaci / neplatiaci klienti.
Zopár neplatičov-firiem máme aj my. Nebyť krízy bolo by ich ešte menej. Dostali sa medzi nich aj dvaja takí, zhodou okolností Rómovia, ktorí pred krízou patrili k platičom najdisciplinovanejším. Z neplatičov tvoria rómske firmy minimálne percento. A tvorili by percento úplne najminimálnejšie nebyť tých dvoch disiplinovaných, ktorí vinou krízy majú problémy. A to percento nie je nízke preto, že by bolo rómskych objednávateľov málo.
Vyskytol sa len jeden hajzlík, ktorý bol vždy čistý, upravený, vedel narábať slovom - ale podvodník. Ale z radov Rómov bol len jeden - a to nepíšem o malom ubytovacom zariadení.
Chyžné, údržbári
Medzi našimi chyžnými máme aj (tuším) dve alebo tri Rómky. Patria k tým najlepším. Čistotné, poriadku milovné, pulírujú si svoj rajón, ktorý naozaj dýcha a vonia čistotou, dokonca si v okolí samé aktívne vysadili okrasné kvety. Jedna z nich upratuje aj moju kanceláriu. Je absolútne stopercentná. Dokonca mi to tu vždy ponatiera čímsi tak svkelo voňavým, čomu sa teda fakt teším.
Údržbári - teraz fakt nekecám, keď napíšem, že naším najlepším údržbárom je Róm - pán Rudolf. Je to skôr tichší človek, chodí vždy vzorne upravený, v čistých tmavomodrých montérkach, je veľmi pracovitý, vie všetko porobiť, a nepatrí k tým, ktorí majú tendenciu začínať novú prácu reptaním To sa nedá! Zbytočne nekecá, maká. Spomedzi našich údržbárov je pán Rudolf jediný Róm.
________________________________________
V súkromnom živote narážam na Rómov málokedy. V dome, kam sme sa pred rokom presťahovali s nami síce žije jedna rómska rodina, ale takmer ani neviem, že tam sú - pokiaľ sa náhodou niekde na chodbe nemíňame. Je to taká suchá rodinka - žiadne problémy, žiaden hluk, žiadna hystéria, žiaden bordel. Nič. Proste nič!
Služobne častokrát používam taxi. Jedna z tých bratislavských lacnejších má aj dosť rómskych taxikárov. Až na dvoch k nim nijaký mimoriadny vzťah - nevzťah nemám. Jednoducho ma zavezú tam, kam potrebujem a ja zaplatím. Zasa nič mimoriadne, akurát sa často sťažujú (nielen tí rómski), že na mňa musia dlho čakať.
S jedným z tých dvoch si takmer vždy dobre pokecáme. Deti, rodina, dom, rekonštrukcie, kríza a tak. Poznáte to, s niekdým vám to kecanie jednoducho ide ako po masle. Tento, s ktorým sa mi tak dobre kecá je Róm echtovný. Teda typický. Mohutný chlap, farba pleti trošku tmavšia než zamiešané kafé latte, vždy dobre oblečený, upravený, čisté priestranné auto, jednoducho je to OK.
S tým druhým, ktorého spomínam, som sa viezla len raz. Bol to vyslovene fešák. Mal síce bledý typ pleti, ale Róm to bol. Bolo to v čase, keď Žitný zrazil to dieťa a tak sme sa motali práve okolo tejto témy, okolo toho, ako sa u nás a s akými následkami jazdí. Hovoril o vzťahu k svojmu dospievajúcemu synovi, o tom ako by sa cítil on, keby jeho dieťaťu niekto vyviedol to čo Žitný. O synovi hovoril tak úžasne, že dodnes si viem vybaviť ten blažený pocit, ktorý vo mne jeho slová o synovi zanechali.
________________________________________
Kamarádku Rómku nemám, nikdy som nemala.
Rómky - dievčatá sa v mojom najbližšom okolí nikdy nevyskytovali, ak nepočítam tú, ktorá mi raz idúc po chodníku oproti mne (mohli sme mať obe tak 10 rokov) zrazu z ničoho nič vylepila facku. Doteraz neviem prečo.
V mojom detstve Rómovia fakticky neexistovali. Existovali len Cigáni, ktorí žili v našom meste, ale to bolo niečo, čo bolo úplne mimo mňa. Úplne mimo môjho životného poľa. Boli niekým, kto do môjho života vôbec nepatril, niekým, ku komu som sa rozhodne nepribližovala.
Mali tučné cigánske matky, ktoré večne niekde vysedávali, mali chudé cigánske ženy, ktoré chodili často v špinavých šatách a vo večne vyšmatlaných topánkach na opätkoch. Muží boli veľmi tmaví, nepáčili sa mi, mali zlaté zuby. Celé rodiny často vysedávali na boku krčmy pri stanici.
Nepáčili sa mi, bála som sa ich, ale vždy som na nich mohla oči nechať. Nikdy som sa na nich nemohla do stýtosti vynadívať. Neviem čím to je. Či ma tak fascinovala tá inakosť, tá rozgajdanosť, tá špina alebo tie večne vyčaptané topánky. Neviem. Asi áno.
Len istý čas, asi rok alebo dva na základnej škole, som mala spolužiaka Ota, s ktorým som však za celý ten čas takmer neprehovorila. Oto bol vždy veľmi tichý. Baby v triede sa s ním, tuším rovnako ako ja, takmer nerozprávali, skôr chalani. Bol vždy veľmi tichý, akoby ani nebol. Alebo len bol a bol ticho. Sedel v tej svojej lavici, mierne zohnutý, počúval, nevyrušoval, nič mimoriadne (neporiadne) nerobil, len sedel a bol ticho.
Nebol ani neslušný, ani sprostý, ani hulvát, ani vulgárny. Už si veľmi nespomínam, ale je možné, že som ho ľutovala, že je tak sám, INÝ, mimo nás. Tak tichý a tak tmavý. Ale nikdy som sa k nemu nepriblížila, bol to Cigáň.
Oto sa mi nikdy nezdal úplne nepekný, aj keď bol Cigáň! Mal súmernú tvár, tmavú asi ako malé espresso s dvoma kusmi smotany do kávy, dlhšie čierne vlnité vlasy. Teraz si myslím, že mohol byť celkom pekný.
Vždy bol veľmi ticho, akoby rozmýšľal. Knihy ani zošity si do školy nenosil. Načo aj. Prepadol už vo vyššom ročníku, neviem, či nie náhodou už druhýkrát. Koho by to bavilo. Nosil si zošit len jeden a tam si možno niečo aj sem-tam zapísal.
V súvislosti s Otom sa v našej triede odohral len jeden jediný incident. V ktorýsi deň ho ruštinárka zrazu z ničoho nič začala (pardón za výraz) dodrbávať, že nemá knihu ani zošit. Neviem, čo si zrazu zmyslela, či mala pred menzesom, alebo čo jej prefrnklo cez nos. Celý rok to nikomu nevadilo a zrazu sa pani učiteľka zobudila. Bola to jedna z tých typov, u ktorých sú hodiny nekonečne nudné, ničím nezaujímavé, jediné čo si z jej hodín a z nej samej pamätáte je, že si nad mihalnice na hornom viečku maľovala takú tú dlhú čiernu čiaru, ktorá v tom čase už bola aj tak OUT. Typická nudná, pestovaná, ničím nezaujímavá vyučujúca šedá myška.
V ten deň nie a nie dať tomu Otovi pokoj. Rýpala a pichala do neho ako osa. My ostatní sme sa len ticho pozerali ako neprestáva a graduje a čakali, ako toto divadlo skončí. Bola fakt nechutná. Nechutne odporná, človek by jej najradšej jednu zavesil, nech už konečne zavrie tú ... ústa!
Neprestávala. Keď toho už Oto mal naozaj dosť, vstal, uprostred hodiny si spakoval svoj zošit, vzal tašku, povedal jej, že je (pardón, ale musím to napísať, bez toho to nejde) piča, a odišiel.
V triede zostalo takých 10 - 15 sekúnd úplné ticho. Potom sme pokračovali v ruštine.
Tušila som, že ten Oto to v hlave nebude mať úplne vykradnuté.
____________________________________
O Otovi som po škole viac nepočula. Až po roku 1989, ktorý bol tak zásadne dôležitý pre mňa, som zistila, že zásadne dôležitý bol aj pre Ota.
V mojom rodnom meste, Prievidzi, sa ako vši rozmohli holohlaví chlaci. Je to s nimi fakt ako so všami. Nie a nie sa ich zbaviť. Pre Rómov sa Prievidza stala mestom nebezpečným. I keď ja rovno dodávam, že si z môjho detstva nepamätám, že by som Cigánov vnímala ako kriminálnikov. Bála som sa ich, to áno, bočila som od nich, ale nemám ich zafixovaných ako kriminálnikov. Asi preto, že u nás, na Slovensku sa pilo vo veľkom. Teda muži - všetci - pili vo veľkom. Bieli určite áno. A kriminalita s tým dosť súvisí.
Pri jednej z návštev u rodičov som dokonca zistila, že skinhedom je aj ten malý chlapec od susedov, ktorého som ako malé decko chodila kočíkovať. Ako malý bol celkom chutný chlapček, ale vždy strašne zasoplený. Po celom ksichte. Mama asi nemala čas.
No a v tomto obodbí som si jedného dňa prečítala v SME, že mladý prievidzský Róm Oto (môj spolužiak) sa stal hovorcom a predstaviteľom akéhosi rómskeho spoločenstva, ktoré ostro (slovne) vystúpilo proti násilnostiam, ktoré sa začali voči nim množiť a povedal okrem iného aj niečo takéto: ...... túto farbu pleti sme dostali od Boha a nikto z vás nám ju z tváre (ani z duše) nikdy nezoškriabe!
Zamrazilo ma. Správne som tušila!
_____________________________________
Teraz, keď som už veľká, stále nemám žiadnu kamarádku Rómku, ale mám dvoch kamarátov Rómov.
Vladko
Vladka poznám z Úsmevu ako Dar. Vyrastal v detskom domove. Vyštudoval vysokú školu, krásne hrá na gitaru. Pracuje a popri tom ďalej študuje. A nie som si istá, či si náhodou nerobí aj doktorát. Stretávam ho len príležitostne. Vladko je vyslovene fešák - pekná snedá pleť, nádherný, ultrabiely úsmev.
Marek
Marek má tiež cigánske korene. Teda on hovorí že cigánske, že mu to slovo neprekáža. Hovorí, že jeho stará matka bola Cigánka. Marek je úplne biely. Korene sa mu zrejme premietli len do jeho hnedých očí a havraních vlasov. Poznám ho od jeho 16-tich alebo 17-tich rokov. Také zlaté decko to bolo. Usmievavé, milé, komunikatívne. S krásnym speváckym hlasom.
Marek je kňaz, rehoľník. Vyspevuje v kostole. Nejakou zhodou náhod v kombinácii s jeho odvahou sa stalo, že Marek od minulého roku učí náboženstvo v škole, kam chodí môj syn. Marek nemal plné gate, keď ho pozvali do alternatívnej školy učiť náboženstvo. Nemal ani plné gate a ani predsudky, či odsudky.
Môj syn začal chodiť minulý rok prvýkrát na hodiny náboženstva. Z dvoch dôvodov. Po prvé - on sám už dávnejšie chcel, len ja som nemala odvahu. Druhým dôvodom je Marek. Čo sa týka náboženstva, som ochotná zveriť moje dieťa len do rúk Marekovi. (Grún ani Halík na našej škole neučia).
_____________________________
Osadám sa nechcem vyhnúť - ale o tom asi až nabudúce. K nim mám aj ja veľa nezodpovedaných otázok.
P.S. diskutovať k tomtu textu nebudem môcť. Podvečer odchádzam za hory a za doly a tam stále ešte internetové spojenie nie a nie chytiť.
