Ale čo je skutočne zaujímavé - zisťujem, že táto krajina vlastne ani nikdy žiadnych ŠTBákov nemala!
Máme síce akési papiere, či dokumenty, dokonca máme aj Ústav, ktorý sa týmito dokumentami zaoberá, skúma ich hodnovernosť, zbiera ich, ale tento Ústav, akokoľvek schopných ľudí a zakladateľa má, pracuje, zrejme, len s falzifikátmi.
Žiaden podpis, totiž, na dokumentoch, ako sa pravidelne dozvedáme, nie je pravý! Sú to len nejaké podvrhy. A to takmer v každom jednom prípade, ktorý bol vynesený na verejnosť a týkal sa verejne známych ľudí! Od pána Hurného až po pána Devínskeho.
Myslím, že prišiel čas Ústav zrušiť. Nechceme predsa z našich daní živiť darmožráčov, ktorí nemajú nič iné na práci, ako sa zaoberať falzifikátmi dokumentov, ktoré vlastne nikdy nikto nevystavil a už vôbec nikdy nikto nepodpísal?! A ešte nás budú presviedčať o ich dôveryhodnosti! Prečo by sme im mali vôbec veriť? Veď ide o tak skvelé osobnosti, ktoré toho pre krajinu, naše vzdelanie, šport, Matku Cirkev - urobili nemálo!
Nahlas rozmýšľam:
Prvých 19 rokov môjho života som žila, zrejme, v inej krajine, než som si pôvodne myslela, že som žila. Myslela som si, že som žila v krajine neslobodnej, násilnej - najmä k duši, ale aj telu človeka. V krajine plnej povrchných, zakomplexovaných ľudí, neváhajúcich špehovať za meteriálne výhody či kariérny postup aj vlastnú mater. Ľudí, ktorí sa dokázali zapredať, akoby ani vlastnú dušu nemali a prilepili sa na svojich blízkych či priateľov, aby následne prepierali špinavé prádlo (ktoré sa v slušných rodinách perie doma) na Februárke, či iných miestach (bytoch) na to určených. Z takýchto ľudí, normálneho a zdravo mysliaceho a cítiaceho človeka, naplní hnus, prípadne ho aj napne na vracanie. Aj mňa napína, ale začínam pochybovať. Veď všetci (dotknutí) tvrdia, že opak je pravdou.
Nič nepodpísali, na nikoho nedonášali, s vlastnou matkou mali dôverný a blízky vzťah. Ak sa aj niečo našlo, boli to len administratívne dokumenty a záznamy všeobecných, nič nenaznačujúchich, nikoho neočierňujúcich rozhovorov.
O čom asi tak mohli debatovať - počas tých rozhovorov? O futbale, o hokeji, o koníčkoch, o milenkách, či ženách a nebodaj svokrách?
Čo tak asi mohlo byť napísané v tých administratívnych dokumentoch: napr. "Idem do Londýna, lebo sa mi páči jeho historické jadro a vrátim sa.", alebo "Idem do Juhošky, miestne podnebie mi robí dobre na kríže a tiež sa vrátim.", alebo napr. "V Londýne sa mi vôbec nepáčilo, videl som mnoho bezdomovcov a ľudí spávajúcich pod mostami a to prekrylo aj moje dojmy z historického centra."?
Čo keď sa mýlilm ja? Čo keď to naozaj bolo inak? Čo keď nič nepodpísali a podpísal to namiesto nich niekto iný?
Niekto to na nich nakamufloval, aby sa im pomstil. Možno očakával, že raz sa im v budúcnosti, asi tak po roku 1989, pošťastí a stanú sa ministrami, rektormi, poslancami .... rátal s tým a tak ich takýmto vopred pripraveným podvrhom znemožnil a svoju pomstu si teraz v tichosti vychutnáva?! (Sviňa jedna!)
Čo keď sa mýlim ja a všetci títo páni sú vlastne slušní občania, milujúci svoje rodiny, vzdelaní, slušne vystupujúci, charakterní, dôveryhodní? Veď aj Miki mu dôveruje! A Miki je Miki! Miki je formát! - ako napísala v sobotu Zuzana Szatámáry - chartiska jedna dôveryhodná! A to už je čo povedať!
Čo keď sa mýlim ja, a žiadni ŠTBáci neboli? Nebol žiaden zlý a slobodným ľuďom neprajný režim? Veď najnovšie aj kandidátka Dagmar povedala, že sa dalo cestovať kam sme chceli? A názor si mohol povedať kto aký chcel a náboženské presvedčenie mohol každý mať aké chcel.
Asi sa mýlim. Asi som žila v nejakom sne, v nejakej ríši (zlých) divov. A možno som len bola zasnená, nevnímala som realitu - veď to poznáte, devätnástka - na čo tá už len môže myslieť, ak nie na modré oči a vyšportovanú postavu spolužiaka.
Už to mám! Určite sa mýlim! Určite som si žila vo svojom vlastnom svete, vyfantazírovanom. Určite aj preto si Róbert nevšimol žiaden November. Žiaden, totiž, nebol! Žili sme v slobodnej, demokratickej krajine, bez ŠTBákov! To len ja som si v mojej tínedžerskej hlave a v mojej fantázii vybásnila zlý, neslobodný svet, plný primitívnej závisti. Asi preto, že som podvedome, túžobne očakávala, že raz príde ten môj princ (s modrými očami a vyšportovanou postavou) a z tohto zlého sveta ma vyslobodí!
Žijem ja vôbec v reálnom svete?
Už si nie som ničím istá!
Volám sa ja vôbec Zuzana? Čo keď sa volám Anna?
Anna, Anna, hm, celkom by sa mi páčilo, volať sa Anna. A možno sa aj volám Anna a môj krstný list je len akýsi zdrap administratívneho papiera s pochybným podpisom, ktorý dokáže načmárať hocikto? ______________________________________________________________________________
Milí priatelia, dnes sa s vami rozlúčim varovaním:
Dávajte si lepší pozor na (vaše) papiere! Čo keď vôbec nie sú pravé a sú na nich načmárané nepravé podpisy?! Dobre si ich skontrolujte a pretrieďte - možno nájdete zopár (nepríjemných) a zistíte, že sú to len podvrhy, a že váš podpis na nich je len obyčajná, sprostá napodobenina, načmáraná nejakým vaším neprajníkom. Buďme bdelí! Nikdy nevieme za akým rohom na nás číha kdejaký týpek z Ústavu, ktorý si myslí, že je demokrat!
Idem si rýchlo skontrolovať podpisy na hypotekárnych zmluvách. Čo keď vôbec nie sú moje a pravé? Čo keď som ten byt zdedila po starej mame a bol dávno môj? Čo keď mesačne zbytočne platím nekresťanské peniaze nejakej kapitalistickej banke? Veď ja im dám! Zdierať ma na základe akéhosi adiministratívneho zdrapu papiera s podpisom od ktovie koho!
Na dnes asi toľko.
Vaša Anna.
