Ale až poobede, pretože som i veľký spachtoš. Trochu škoda, mohla som si spraviť dlhší výlet ako len okolo vodného diela Žilina.
Keď som sa už dostala na to moje vytúžené dielo, po trošku namáhavom výstupe cez kopček(lebo nie som až taký športovec a na bicykli sa jedná o väčšiu drinu), naskytol sa mi krásny pohľad:
Najprv som si vybrala horšiu trasu. Krajšiu, zaujímavejšiu, ale pri dlhšom bicyklovaní nepohodlnejšiu.
Slniečko presvitalo pomedzi stromy a okrášľovalo im listy.
Ako zvyčajne, popri celom brehu sa skrývali kačky. Viem, celkom bežné stvorenia, ktoré sa mi však ešte nepodarilo riadne odfotiť, pretože mi vždy odplávajú...
Lenže nielen kačky sa skrývali pri brehu. Ale i malé lodičky, ktoré márne čakali na svojich majiteľov. Žeby preto, že napriek slnku bolo chladno???
Blížila som sa už k polovici svojej cesty. Teda som si to aspoň myslela. Ale rozhodla som sa, že prejdem až do Strečna.
Avšak, musela som prejsť cez ešte horšiu cestu. Plná jám a nazbieranej vody.
Nevedomky som sa pozrela na svoje nohavice. Skoro som zaúpela. Nohavice boli poprskané až nad kolená. Na čiernej nádherne vidno svetlohnedú. Takže mi blatníky boli skoro na nič. ,Keď sa niekto na mňa čudne pozrie, budem sa tváriť, že je to posledný výkrik módy,´ pomyslela som si. Po chvíľke som sa dostala skutočne na polovicu svojej cesty. Na most medzi Strečnom a Nezbudskou Lúčkou.
Po prechode popod železničnú trať som zabočila ku starému lomu. Tu už bolo kopec blata. Našťastei nestriekalo, len sa nádherne lepilo na kolesá, na topánky.... ale pohľad, ktorý sa mi naskytol, to prehlušil.
Zostala som na chvíľku stáť a vychutnávala som si okolitý pokoj, ktorý len chvíľami prehlušili výkriky z futbalového zápasu, ktorý sa hral neďaleko. Taktiež i pohľad na pokojnú hladinu.
Našla som tam i mlaý kútik, ktorý si žiadal už len deku a dobrú knihu do ruky. Alebo radšej inú spoločnosť???
Lenže čas sa krátil. Tak som nasadla na bike a vracala sa cez Varín, na začiatku ktorého mi padol zrak na psa. Krásny biely so špinavými labkami, ktoré z diaľky pôsobili ako topánky. Chvíľku išiel popri mne, že som sa trošku preľakla, či nedostal chuť na moju nohu, ale potom mi krásne zapózoval:
Zvyšok cesty už ubiehal pokojne, bez väčšieho vzrušenia. No, ak mám byť úprimná, až na tých korčuliarov. Niektorí sa totiž rozťahovali po celej ceste, že ich nešlo predbehnúť. A tiež na jedného pána, ktorý asi nevedel prehltnúť, že ho predbehlo dievča a tak ma aspoň trikrát nanovo predbehol. No nič. :) Každý sme nejaký. Ale ešte tu bol jeden krásny pohľad:
Slnečné odlesky na hladine. Možno už klišé, ale mňa vždy očarí.
Slnečná nedeľa bola veľmi príjemná a neľutujem, že som šla von, i keď som musela ešte večer vyumývať bike. Oplatilo sa. Zostáva len dúfať, že nebola posledná tohto roku.
