Oslobodzovala som kov odsmútku z dažďa a on sa mi odmeňoval chladivým pohladením nezvyčajnehorúcej ruky. Srdce, akoby sa mi rozdelilo a každý kúsok z neho,akoby si žil vlastný život v bruškách prstov. Zrazu sa všetky prstyponoria do prázdna a ledva sa udržím na nohách. Zatackám sa ako opitáa ohliadnem sa okolo seba, či to niekto nevidel. Som takmer samaa tmavé tiene si ma zjavne nevšímajú. Tak opäť chytím ďalšiu časťzábradlia naľavo odo mňa. Naľavo, strana umenia a emócií, aspoň sa takvraví. Ja som akosi omylom praváčka. Alebo si len domýšľam umenie v mojichočiach? Pochybujem o správnosti akejkoľvek odpovede. Na chvíľku zastanema usmejem sa nad pravidelnosťou útvaru, ktorý vytvárame so zábradlím akozohraná dvojka. Magnet neba je však silnejší. Moje dvere sa posunuli o kusďalej.
Milujem nočnú oblohu. Je mi blízka domovoma zdá sa byť stále prítomná. Ako i dnes. Znovu sa mi ruka prepadne,ale tento krát padám a odriem si dlaň. Nehybne sedím na zemia pozerám sa na tie kúsky odretej kože a kvapôčky krvi, ktoré sapomaličky objavujú. Jedna, dve, tri....... je ich veľa. Nekonečné množstvomalých slzičiek tela, ktoré bolestivo volá po objatí. Konečne sa poobzerámokolo seba. Došla som až na koniec mosta a svetlá áut sa zdajú ďaleko.Pohľad mi trochu mykne smeromk stromom.
Sedímsi tam. No a čo, že je november. No a čo, že je noc. O to lepšiesa mi sedí. Premýšľam nad mĺkvosťou svojho vonkajšieho ja.
Pomalysa zdvíham a len zo zvyku si oprášim zadok. Upriem ešte jeden pohľad naoblaky a nohy si začnú vykračovať: ľavá, pravá, ľavá, ..... Pozriem nanebo a zbadám, ako sa Mesiac lenivo odkrýva. Ach, braček, radšej sa rýchloprikry, lebo opäť spadnem. Vidno, nechce sa mu, keď už odhalil svoju krásu. Alekeďže ma má predsa len rád, opäť sa schováva. Ľavá, pravá, ľavá a tak ďalej. Myslím, že kroky poznákaždý.... Ale i tak sa cítim akosi dezorientovaná. Nie žeby somnevedela, kde som, ale... Ale i taksa cítim stratená a očami sa zmenšujem, až som nakoniec vysoká ledva ako tretiačka,druháčka. Stačí, pri druháčke sa prestávam zmenšovať a rozhliadam sanavôkol, akoby som tadiaľto išla prvýkrát. Cítim stiesnenosť. Predsa len.... skúste sa zmestiť so skorodvadsaťročným telom do útrob druháčky.Ale napriek tomu som pokojná a pomerne šťastná.
Užsom doma a kľúčik nie a nie otočiť. Rezignovane klopem. Po otvorenídverí sa moje malé Ja schová a pokračujem v hre na dospelú: „Ako stesa mi dnes mali?" .....
