... bola to však len zatúlaná mačka, akých je po celom sídlisku habadej. Zrak mi však spočinul aj na farebne odlíšených kontajneroch určených na separovaný odpad. Spomenula som si na nie tak dávnu príhodu, keď som šla kúpiť chlieb, s ktorou som sa hneď podelila s rodičmi. A teraz sa s ňou podelím aj s vami.
V ten deň som šla našou starou „školskou cestou" (školskou len z toho dôvodu, že sme tadiaľ chodievali do školy) a užívala som si príjemný slnečný deň. Keďže sa deťom skončilo vyučovanie, väčšina už bola aj doma, niektoré behali po vonku a niektoré sa ponáhľali na krúžky. Ako som sa blížila k obchodu, začula som od kontajnerov prudkú vravu, treskoty - pleskoty. Pripravená zasiahnuť pár výchovnými slovami, sa tam pozriem a... zostala som v nemom úžase. V žltom kontajneri, určenom na plasty, stálo asi dvanásť ročné dievča, ktoré odtiaľ vyhadzovalo umelohmotné fľaše svojim kamarátom, ktorí boli vyzbrojení obrovským plastovým vrecom. Skoro hneď som si spomenula na reklamu istého obchodného reťazca, v ktorej súťažili školy o nové ihrisko. Vyhrávajú školy, ktoré nazbierajú najviac plastových fliaš. Však neraz som videla, ako z jednej strany obchodu presúvajú obrovitánske vrecia plné umelohmotných fliaš do skladu.
Len veľmi nerada by som tu moralizovala o tom, či to je férové v rámci súťaže, alebo či toto bol „zámer" súťaže, ale pravdou je, že deti vedia byť veľmi vynachádzavé a kreatívne, keď chcú ;).
