Medzi nami babami sa rozpútala celkom zaujímavá diskusia. Vášnivo sme šermovali rukami, gestikulovali, vysvetľovali a výsledok... Boli sme tri na jednu- nie nedali. Nedali preto, že čo ak by jeden z nich nemal titul(nedajbože by ten bez titulu bol chlap). A ak by aj titul mali obaja, neberieme si predsa jeho/jej tituly, ale jeho/ju. A navyše by to nebolo romantické: inžinier Juraj Smejko si zoberie za zákonitú manželku magisterku Janku Kvetkovanú. Blééé!!! Ale naša Mirka si myslí, že tie tituly by tam mali byť. Dotyčný človek sa na nich nadrel a patria už jednoducho k nemu.
Žeby to bolo nefér, ak by sme ich vynechali??? Nemyslím. Vari sme už tak zaslepení vlastnou samochválou, že všade a každému chceme pchať pod nos neustále, že ja som Niekto? Pretože ja som pán inžinier alebo pani magisterka? A aj keď je pravda, že už ku tomu človeku patria, ale svadba nie je o tituloch, je to o ľuďoch a láske. Či som ešte stále nezložila ružové okuliare?
A tiež je tu fakt, že svojho milovaného predsa nevolám pán inžinier(vynechajme podrývačské či ironické situácie). Ale oslovujem ho menom alebo prezývkou, nejakou zdrobneninou a podobne.
Podľa mňa je to o prístupe. Však narodím sa so svojím menom a priezviskom. Sú mojou súčasťou od začiatku. Titul je už len čerešničkou na torte, ale nič nehovorí o mojej osobnosti. A teda ho nepovažujem za potrebné dávať na svadobné oznámenie.
V jej minivýskume zatiaľ prevažuje názor- nedávať tituly na svadobné oznámenie. A čo si o tom myslíte vy?
