Prišla ku mne celkom nenápadne, okúňavo sa obzerala, kam si môže prisadnúť. Bolo to asi pred rokom a pol. Odvtedy sa ma drží a len veľmi pomaly ju s odporom striasam dole. Do svojich sietí ma chytilo sebapoškodzovanie a tá drzá opica, to sú nutkavé myšlienky. Porež sa, porež sa žiletkou, len také tenké pásiky, keď to urobíš, dám ti pokoj, sľubujem. Alebo nie, porež sa nožom, nahrubo, niekde na záchode v krčme, nech máš pocit, že žiješ. 20 jaziev, to je nič, urob si ešte pár, no tak.
Kto nepozná silu nutkavých myšlienok, zrejme sa len ťažko vcíti do týchto slov. To je v poriadku. Na nikoho sa nehnevám. Nezáleží mi veľmi na tom, čo si o mne myslia cudzí ľudia, ak náhodou niekam prídem v krátkych rukávoch, som zvyknutá na prinajlepšom prekvapené, zle skrývané pohľady. Nemám sa za čo hanbiť, akurát sa to ťažko vysvetľuje. Napriek tomu sú výhovorky ako " babkina rozhnevaná mačka", " sklenené dvere" a podobne niekedy akceptovateľnejšie ako skutočnosť, že poškodzujem samú seba, že sa režem do rúk a do nôh. A že je to choroba a ja sa liečim.
