Momentálne sa dokonca znovu cítim na to, aby som otvorene písala o tomto probléme a napríklad aj mala prednášku v škole. Podotýkam, že na túto tému. Budú sa mi síce triasť kolená a budem mať chuť utiecť na záchod s orezávačom, ale aj to bude pokrok, lebo viem, že to nakoniec neurobím.
Ale stále sa neviem vyrovnať s tým, že keď si predsa len oblečiem tie krátke rukávy, ľudia sa na mňa budú pozerať a niekedy sa ma aj opýtajú, čo to pre Kristové rany za rany mám. Žiaľ, ešt stále neviem reagovať, tak sa ma na to radšej ani nepýtajte.
Obsedantno- kompulzívna porucha, nutkavé myšlienky, rezať sa, rezať a rezať... A keď si orezávam výkres, rýchlo ten nožík odložiť, spratať z dohľadu očí, aj nožničky na manikúru! Všetko skryť! A získavať informácie a čítať si príbehy a nedajbože prezerať obrázky... to všetko vyvoláva veľkú chuť poľaviť. Nevidieť, nečítať, nepočuť.
Ako sa správať k človeku s OCD?
