Úplne ma vcuckol. S Túžbou po tom nadýchanom hamburgery, ktorý absolútne omámil moje posledné a už odumreté chuťové bunky, som s poslednou nádejou siahla do vrecka aby som z neho vytiahla už posledné zvyšky mojich eur. Dúfam, že tam ostalo ešte jedno po tom včerajšom výlete z babami. 50,20,10,10, 5,2,2,1 chvalabohu!! Ako omámená som vstúpila dnu a s veľkým očakávaním som sa postavila do rady.
„Slečna..."moju nedočkavosť však prerušil nejaký típek za mnou.
„...môžete mi prosím Vás povedať aké I je napísané tam v tom slove cheeseburger?"
Div som sa okamžite nezačala šúľať na zemi. Už, už som sa aj otočila aby som sa tomu niekomu veľmi skromne vysmiala že to sa nepíše s I ale vo chvíli otočenia sa môj plán prevrátil o 180 stupňov. Bola som rada, že som nechala zatvorené ústa. Za mnou stál Ľudovít Štúr.
„Viete, chcel by som aby bol Slovenský jazyk písaný správne a nebol ničím a nikým ovplyvňovaný."
Skvelé. Práve za mnou prišiel Ľudovít Štúr a pracuje na zmene jazyka. Nie, to je asi len prelud z hladu alebo čo! Presne už odpadávam, niet divu že vidím NEEXISTUJÚCEHO Ľudovíta Štúra, ktorý sa so mnou NERADÍ o zmene spisovného slovenského jazyka. Ešte raz som sa otočila, ale údajný Ľudo už za mnou nestál. Mierne v šoku a rozladená som si objednala svoj hamburger a čakala kým zahlásia že je hotový.
„Kurací hamburger" ozvalo sa od kasy a ja som pri nej bola rýchlejšie ako keď si moja sestra zmyslí, že si ide kúpiť posledný zostávajúci pár topánok od Gucciho.
„Nech sa páči, Váš hamburger a moje telefónne číslo."
Pre boha! Skoro som prišla o dych. Predavač z Frita, hádam 40 ročný, mi tu pchá svoje telefónne číslo? S týmto prístupom by som kdesi poslala aj Justina Biebera. Ako mi ho tu môže podpichovať nejaký predavač s mastnými vlasmi a žltými zubami? Len som po ňom hodila nechápavý pohľad.
„Zavolajte mi, ak by mal na vás tento hamburger vedľajšie účinky."
Len som sa zasmiala, mávla rukou, sadla si k stolu, začala jesť hamburger a očami študovať vizitku od toho chlapíka.
Vladimír Galanda
Lekár, Univerzitný profesor, Športovec
*Pokiaľ práve čítate túto vizitku, máte dočinenia z niečím, čo by na vás mohlo mať vedľajšie účinky. Pokiaľ sa tak stane, ozvite sa na tč 0955454656.
Len som sa zasmiala ako keby som si bola istá, že si zo mňa len niekto robí srandu. Ale v skutočnosti som vôbec nebola taká kľudná. Dojedla som hamburger, vizitku som strčila do zadného vrecka na rifliach a vyšla som von, kde sa mi opäť začala prihovárať nejaká pani.
„Dobrý deň! Prepáčte, že Vás obťažujem. Ale nemohla som si nevšimnúť, že Vám ten chlap podstrkoval svoje telefónne číslo. A všimla som si aj Váš pohľad, z ktorého mi je jasné, že ste o číslo, nemali záujem. Presne pre takéto prípady som zorganizovala svoje hnutie, teda hnutie Eleny Maróthy-Šoltésovej "Aj ženy majú právo na vlastný názor."
Spustila tam taký monológ, že som ani poriadne nestihla zareagovať a ona pokračovala ďalej v obhajovaní ženského názoru.
„Dúfam, že ste si vedomá toho, že pokiaľ ste o číslo nemali záujem, nemali ste ho prijať. Veď vy predsa máte jasne právo na vlastný názor a nemusíte sa podriaďovať chlapom. Nemusíme sa predsa len podriaďovať tomu čo chcú oni. Nie sme žiadne ich bábiky..."
„Prepáčte..." prerušila som ju.
„...Ponáhľam sa na autobus, ale ak sa budem chcieť niekedy vyjadriť, tak jedine vo vašom hnutí!"
Povedala som jej a utekala som na bus, dúfajúc, že týmto sa tieto čudesné osoby vytratili z môjho dňa. So stresom som už aj odbočovala aby náhodou nestál niekde nejaký podozrivý človek, ktorý pracuje na zmene slovenského jazyka, študuje vedľajšie účinky jedál alebo organizuje ženské hnutia. Fakt som dúfala, že mi zazvoní budík a to aj napriek riziku, že by som musela vstávať do školy. Chvalabohu, po ceste na zastávku a dokonca ani na zastávke, nebol nikto podozrivý. Keď som sa konečne po chvíľke prestala sústrediť na ľudí okolo, opäť sa stalo niečo, čo môj mozog nedokázal celkom sto percentne spracovať. Po ulici bežal chlap a kričal.
„Tej zajac musí ísť do Afriky! Ten zajac jednoducho musí ísť do Afriky!"
Už som tomu ani len nevenovala pozornosť a uvedomila si, že ma trošičku bolí hlava. Vlastne mi bolo aj celkom na odpadnutie, takže som bola rada že ide autobus. Bol poloprázdny, tak som si sadla na voľné dvoj sedadlo...A bola to chyba. Ani som sa poriadne neusadila už aj vedľa mňa sedela nejaká stará pani.
„Prepáčte! Mohla by som Vás na moment vyrušiť? Volám sa Ľudmila Thurzová a všimla som si že vyzeráte trochu bledo. Na to vám odporúčam Bolestop.“
Povedala a z kabelky vytiahla Vanish, Voolite, Pervol a asi tonovú škatuľu s cca milión malými tabletkami a pokračovala.
„Od kedy užívam Bolestop, nemám žiadne problémy z bolesťou hlavy. Je vhodný pre všetky vekové kategórie, pre dojčiace, tehotné a dokonca aj gravidné ženy, batoľatá aj teanegerov, môžete ho užiť aj bez predpisu, aj bez zapitia sa ľahko prehĺta a nemá žiadne vedľajšie účinky. Zakúpite v každej lepšej lekárni!“
Super! Ocitla som sa v reklamnom štúdiu na neexistujúci liek. Tento deň je čím ďalej, tým lepší. Tá pani mi do ruky dala jednu tabletku a vystúpila. No však čo, skúsim ju...na môj dušu...vôbec mi nepomohla. Už som ani nedúfala v zázrak len sa tešila na pohodlie svojej postieľky. Autobus akoby zámerne išiel štyrikrát pomalšie ako obyčajne. Konečne sme boli na mojej zastávke. Stáli na nej nejaký dvaja chlapi. Hneď mi bolo jasné, že so mnou budú nejako komunikovať. A mala som pravdu. Len čo som vystúpila, začali sa mi prihovárať.
„Dobrý deň!“ povedal jeden.
„Vyzeráte ako niekto, kto rád číta!“ povedal ten druhý.
„A hlavne noviny.“
„Môžeme Vám ich ponúknuť.“
„A to úplne zadarmo.“
Striedali sa ako pásiky na prechode. Ja, keďže ma bolela hlava, bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby som už bola doma. Vytrhla som im noviny z ruky, a aby som nevyzerala úplne nevďačne povedala som „ďakujem.“ A chcela som odísť. No v tom okamžiku sa spoza rohu vyrútilo policajné auto zo zapnutou sirénou a zastavilo priamo pred nami. Z auta vystúpil veľmi sympatický policajt,ale jeho sympatie u mňa však skončili hneď ako otvoril ústa.
„Ambro Pietro, Svetozár Urban Vajanský, opäť sa stretávame, tento krát však naposledy!“ Povedal, lúskol a z auta zrazu vybehli ďalší dvaja policajti. Ambra Pietra a toho Vajanského opreli o kapotu auta, nasadili im putá a policajt opäť spustil.
„Neviem ako ste si mohli chlapi myslieť, že vám to prejde. Predávať tieto svoje novinové bludy. Ale môžete si za to sami, teraz sa už uvidíte, len cez mrežové okno.“
Ozval sa diabolský smiech, policajti aj z tými dvoma obvinenými nasadli do auta a už ich nebolo. Skvelé najskôr sa objavím v reklame, potom vo western city...vážne som nič nechápala. No to len do chvíľky, kým mi nezazvonil budík a ja som sa nepristihla ako spím na stole s touto rozpísanou poviedkou pod hlavou. Konečne som vedela ako ju správne ukončiť. Napísala som ešte pár riadkov a išla som spinkať.
