sklamana

Bremenom, čo spôsobuje príťaž,

vo chvíľach, keď to bolí,
Keď kričím, búcham, udieram
a skutočne sa bojím.

Keď hlasno plačem iba v duši
a očami to skrývam,
v srdci sa smiech prudko dusí,
no ušami ho vnímam.

V momente keď stratím nádej,
Neverím už nikomu.
No vždy sa snažím kráčať ďalej,
Tvárim sa na skúsenú.

Že viem kedy to prebolí,
že čoskoro to bude...
No neviem o čom hovorím...
Netuším čo príde.

Zostala som na mieste
a čakám kým to skončí.
Tuším kroky neisté,
len strachom svojich očí.

Tak ďakujem Ti za všetko,
čo si mi stihol dať.
Chvíľu môcť byť šťastnou...
chvíľu milovať.

No dnes si iba spomienka,
v denníku pár slovami.
A v mojom srdci dôkazom,
Že ma hocčo nezlomí.