dnes ráno som sa zobudila ako chrobák

Skotúľala som sa z postele a spadla som na zem. Ľudia okolo mňa chaoticky pobiehali a nikto sa na mňa ani len nepozrel. Dostala som strach. Všetci sa splašene pohybovali po miestnosti a nikto sa nepozeral pod nohy. Nenápadne som sa krčila v kúse a dúfala som, že ma nikto nezašľapne. Pokúšala som sa kričať mená svojich priateľov s malou dušičkou, že ma aspoň jeden z nich bude počuť. Ani sa neobzreli. Zbesilo sa za niečím hnali. Neviem za čím. A mono to nevedeli ani oni. Možno sa ocitli v dave pomätene utekajúcich ľudí a jednoducho nemali na výber. Len utekať. Nech to už bolo ako chcelo, nikto sa nezastavil. Neostalo mi nič iné len bojovať za vlastnú päsť. Rozhodla som sa predrieť davom sama. Zhlboka som sa nadýchla a urobila som prvý krok. Tesne pred nosom mi zrazu dupla kožená, tmavá topánka a takmer ma zašľapla. Akí sú tí ľudia krutí ... malého, bezzbranného chrobáčika nenechajú prejsť na bzpečné miesto. A pritom by im to nič nespravilo. Stačilo by na chvíľku zastaviť, pozrieť sa pod nohy a počkať kým prejde. Nič viac. Len zastať a poobzerať sa. Ale to neurobil nikto. Ani jeden splašený človek nebol ochotný zastaviť. Ešte párkrát som sa pokúsila dostať na druhú stranu, no vždy zbytočne. Ostala som uväznená v rohu miestnosti. Bez akejkoľvek šance. Len tam tak stojím a sledujem dav chaoticky pobehujúcich ľudí, ktorí sa pachtia za niečím, k čomu ich pravdepodobne dohnal len tlak okolitého davu. Len tam tak stojím a čakám, či si ma nikto niekedy všimne. Či bude niekto ochotný zastaviť a poobzerať sa.