Je to niečo vyše mesiaca, kedy si "spálil most", a zničil to, čo medzi nami bolo. Viem .. vylievam si srdce. Opäť do prázdna, pre nikoho, len pre seba. Aj tak mi to pomáha. Možno mám pocit, že to k tebe dostanem aspoň o niečo bližšie. Nepochopila som to. Ešte stále nie. Ani po 40 dňoch som nenašla nič, čo by aspoň trošku vysvetľovalo, čo sa deje. A ... asi by som chcela, aby si vedel, že ... že ... že ti to neodpustím. Chcem aby si sa mi vrátil do života. Nesmierne chcem, aby si prišiel, všetko zobral späť a bol znovu mojou súčasťou, ale .. to sa nestane. Myslím, že .. už nikdy to nebude také, aké to bolo. NIKDY! Hoci si nič iné neželám viac, už nikdy to tak nebude. Nedokážem to len tak škrtnúť a zatváriť sa, že sa nič nestalo. Asi len dúfam, že na Teba zabudnem. Že sa ráno zobudím a vymažem tvoje číslo z mobilu, lebo jednoducho nebudem vedieť, na čo ho tam mám. Len nemám ani tušenie ako dlho to bude trvať. Bolí ma to...a ťažko povedať, či každým dňom viac alebo každým dňom menej, faktom ostáva len to, že som to ešte stále neprijala. Neviem zadefinovať čo k tebe momentálne cítim. Povedala by som, že v tvojom prípade nastalo nejaké pomätenie mysle .. a možno sa mýlim. Ale nebudem sa opakovať. Chýbaš mi .. a nič si neželám viac ako to, aby si sa mi znovu zamotal do života. A na druhú stranu ... aj tak by som ťa do neho už asi nevpustila.
Ži ako vieš.
Ja sa učím žiť bez Teba.
