V autobuse márne hľadám aspoň jedno voľné miesto. Jediné čoho sa dočkám sú víťazné pohľady dôchodcov, ktorí bezkonkurenčne strážia svoje miesto pre kamarátku Janku a jej igelitky z Kauflandu. Som na pokraji nervového zrútenia a to sa tento krásny všedný deň iba začína.
Len čo prídem do školy, samozrejme s klasickým desať minútovým meškaním, čaká ma prekvapenie v podobe neohlásenej písomky. Vraj „koniec školského roka sa blíži, známok máte málo, poniektorí katastrofálne, treba vám nazbierať jednotky...“ Áno ... skutočne si myslím, že neohlásená písomka z učiva, ktorému nikto poriadne nerozumie, je najlepší spôsob na vylepšenie bilancie. Stáva sa zo mňa ateistka, keď si predstaví, že toto je ešte stále iba začiatok. To čo pokračovalo sa mohlo rovnať utrpeniu počas druhej svetovej vojny.
Na chémií sa písomka rozšírila o dva celky, na naske odpovedala písomne celá trieda, na dejepise sa rozdávali štvorky ako na tržnici a na matike sme mali znova možnosť vypočuť si obsiahly filozofický prejav o našej neschopnosti a nepripravenosti.
Naše racionálne výhovorky ako „máme toho veľa ... nestíhame ...“ a podobne, boli odbité veľmi jednoznačnou hláškou „mňa to nezaujíma, máte sa učiť z hodiny na hodinu a vždy byť pripravení.“ Ako keby existovalo niečo ľahšie ako sa každý deň stopercentne naučiť na šesť predmetov.
Aj po tomto krásnom dni mi neostáva nič iné, ako prísť domov, vrátiť sa späť k viere a dúfať, že sa mi dnes podarí zvládnuť učivo pred druhou ráno a pospať si aspoň kvalitných 5 hodín.
