Ostali sme na jednom brehu ale sme si stále cudzí. Omnoho viac než keď sme si prehadzovali len správy na papierikoch cez rieku našich chýb a omylov. Odpúšťať je v poriadku, zabúdať sa nedá a my sme jasným dôkazom, že začínať odznova je omnoho ťažšie než začínať prvýkrát. Nechcem sa ťa dotknúť ... a ty sa ma odmietaš dotýkať. Chcem pre teba byť viac ... alebo, chcem pre teba byť niečo iné ... chcem pre teba byť. A bolí ma keď vidím, že ty o to stojíš stále menej a menej. A čím si bližšie tým viac sa mi vzďaľuješ. Čím viac hovoríš, tým menej povieš.
- Milujem ťa. Počuješ? Milujem ťa.
- Počujem.
- Mlč. Milujem ťa.
- Mlčím.
- Milujem ťa.
- Nenávidím ťa.
Zhorelo v nás viac citu ako so zápalkou v stodole. Je tu prázdno. Nezvyčajné prázdno. A ticho. Ticho, ktoré trhá uši a prázdno, ktoré ťa tlačí stále bližšie a bližšie k sebe samému. Len štyri holé steny a moje prázdne spomienky, ktoré už teraz znamenajú menej ako zdrap papiera.
- Som tu.
- Aj ja som tu.
- Odíď!
- Odpusť mi!
- Odíď!
- Milujem ťa.
- Odpusť mi.
- Odchádzam.
Naozaj tak končí každý príbeh? Občas premýšľam kde v nás zastal čas, kto do teba vložil rukou osudu to, čo si skrýval. A komu sme dali to čo medzi nami dýchalo? .. nie, nie ... kto nám zobral to, čo medzi nami dýchalo. Je to chyba nás dvoch. A tých dvoch čo sa teraz milujú ako my pred tým, než ... pred tým, ako ... pred tým.
- Nechcel som.
- Nemal si.
- Bola to chyba.
- Bola.
- Nemal som na výber.
- Neverím ti.
Je koniec. Ja. Ty. My ... je koniec. Už to nebude ako predtým, nebude to ako to bolo, nebude to ako sme chceli, už .. už to nebude.
- Milujem ťa.
- Odíď.
- Mlč. Milujem ťa.
- Odpusť mi.
- Milujem ťa. Počuješ? Milujem ťa.
- Neverím Ti.
