Princ ostal zrejme zaseknutý v inej rozprávke. A ty si ako Šípová Ruženka, len nespíš sto ale prinajmenšom milión rokov. A nikoho to ani len nezaujíma. Nikto o to nezavadí ani slovom nie to mečom roztínajúc tŕnistú cestu k nekonečnému šťastiu.
"Možno naozaj máme zomrieť každý sám."
"Ale ja som s Tebou nechcela umierať. Ja som s Tebou chcela žiť."
Raz darmo. On už dopísal kapitolu, v ktorej si mala hlavnú rolu. A nikto nechce vidieť ako hviezda večera pomaly stráca dôležitosť a upadá do postáv v zátiší. Zabudni na vedľajšiu rolu. Ani posledná kapitola nebude niesť tvoje meno.
"Nebuď smutná."
"Nie som smutná."
Neklamala. To čo sa jej odohrávalo v hlave .. v duši .. srdci ... to sa nenazývalo smútkom. Bol to požiar. Neuhasiteľný a nekonečný, neustále sa rozrastajúci do večného a ešte nekonečnejšieho nekonečna. Spaľoval na popol akýkoľvek kúsoček ostávajúcej nádeje a s každou minútou udieral ako zvony na kostolnej veži.
---
Prešla ďalšia minúta. Stále bola tma. A ticho. Oslepujúca tma a ohlušujúceho ticho. Nikto sa nepokúšal prehlučiť ho. Dnes už ani ona a jej plač. Ostávalo jej len prázdno. Ten spoločník o ktorom toľkokrát hovorila, toľkokrát ho prosila aby jej vstúpil do života a vypol svet, ktorý ju tak veľmi bolel.
Čo z nej zostane?
Čo z nej zostane, ak sú zázraky len výmyslom pre pokojný spánok detí veriacich na rozprávky a šťastné konce.
Čo z nej zostane po poslednej kapitole?
