Rieka do ktorej vstúpiš len raz alebo Čo z nás zostalo

Po tme sa vždy premýšľalo krajšie ... čistejšie. V priestore sa stratili všetky obavy a nedokonalosti obyčajného života, tma pohltila každú jednu chybu nášho malého MY ... alebo ... 
"...to čo z nás zostalo."
Na pravom líci som pocítila stekať ďalšiu z mojich nedokonalostí. Len jedna, jediná, maličká a plná najväčších bolestí mojich krokov a najlepších úmyslov s najhorším koncom. 
"Kde sa podel zvyšok?"
"Zvyšok?"
"Toho čo sme boli predtým..."
"Do rieky."
Osudná. Jediná. Prvá aj posledná. Vkročíš len raz, potom .. potom ťa už niet. A čím viac JA v nej utopíš, ty menej JA z Teba zostane.
"Utopili sa?"
"My sme ich utopili."
Ľavé líce pocítilo jemnosť mojej nedokonalosti. V duši ma zvieralo podivné prázdno. Nekonečné, hluché, slepé ... čerstvo narodené prázdno. Pripravené na ...
"Milujem ťa."
"Prestaň. Utopíme sa."
"To nedovolíš."
"Milujem ťa."
...
"Sme v nebi?"