Možno by sa vám mohlo zdať, že mám voči heterosexuálnymchlapom averziu. Ale nie je to tak. Mám medzi nimi množstvo kamarátov, ktorýchby som nevymenila za nič na svete. Existujú skvelí chlapi a nech si podtým predstaví kto chce čo chce.
Takým bol aj môj starý otec. Rúbala som s ním drevoa strieľala po vrabcoch z praku. Dedo bol „týpek“, vyzeral ako AlanDelon, fakt... Išla po ňom každá, starká ho s tým niekedy provokovala, ...dedo sa vtedy tváril ako poloboh (možno to mám po ňom). Bol fešák, prisamfakt... DELON.
Jednu zimu mi dedo spravil sánky. Mali tri lyže a jaako samovrah som sa na nich pustila dolu humnom. Rozbila som si hlavu, vyraziladych a babka ma zbila. Vraj som nemožná. Potom sa s dedom pohádali,že sa snaží zabiť si vnučku a ja som sa deda krvopotne zastávala, že tiesánky som si vyrezala sama...
Mala som rada piatky. Vždy som sa dostala do spoločnosti drsných chlapov! Dedo mi dal päť korúna ja som si kúpila Africolu. To boli časy! Dedo pil, hral karty a jasom si pod stolom robila vežičky z vrchnákov od piva. Niekedy mi tí drsníchlapi dali upiť, ale prsia mi z toho nikdy nenarástli.
Naraz prišlo jedno leto a naši boli nervózni. Vraj jededo chorý. Ale, povedzte decku, že je niekto chorý. Neuvedomuje si problém.Išli sme za dedom do nemocnice, ja som mu doniesla jeho obľúbené cukríkya rozprávala som mu, ako mi je smiešne. A dedo na mňa len tak pozerala nehovoril. Možno by si niekto myslel, že nemám dušu, ale keď má človekdesať rokov, má tej duše trikrát viac ako dospelý. Boli sme na seba veľminaviazaní. Pršalo. Asi týždeň pršalo. Nazberala som dážďovky a uložila ichdo krabičky s hlinou. Niesla som ich dedovi ako najdrahší darček na svete.A dedo, hoci už ledva dýchal, položil si ich na skrinku vedľa postelea pozerali sme sa, ako si robia chodbičky. Niekedy sme chodili aj nabodliaky. Dedo ma klamal, že kvitnú, vraj si môžem vybrať farbu akúkoľveka oni také budú. A boli! Keď vyschli, dedo ich po nociach maľovala ráno ma vždy prekvapil s tým, že sú žlté, modré, alebo fialové...
Sedela som vedľa neho na nemocničnej posteli. Tie hlúpehodiny tikali šialene rýchlo. Dedo na mňa pozeral tými hlbokými modrými očamia mne napadlo, ako ma učil plávať, s vyfučaným kolesom... Xkrát somsa topila, xkrát prichádzali záchranári s pomocou a xykrát dedovivynadali, že sa nevie starať o dieťa. Čo by sa nevedel...
Po lete prišla odporná jeseň. Nejako som zostala sama....zúčastnila som sa na blbej ceremónii, kde prišla celá rodina a mne celýčas zakrývali oči. Bolo od nich trocha sebecké, že mi nedovolili objať deda. MaláNyree strašne plakala, rodičia vzlykali a starká len tak stálaa hladila ten „sargofág“ až kým ho nespustili niekam do pekla. Je to práve9 rokov a na tom hrobe začali rásť bodliaky.
