Je možno fajn, že existujú ľudia, ktorým záleží na večných pravdách, či „večných danostiach“ a ktorí sa snažia za každú cenu zachovať ich pre budúce generácie. Len keby sa nevnucovali aj tým, ktorí už dávno zabudli, že nejaký „aristokratizmus“ tu je... Pravdepodobne nie sme si rovní v mnohých veciach, ale rešpektom vzájomných odlišností by sme to mohli spolu prežiť. Lenže rešpekt druhého znamená, že moja pravda je len moja a pre druhého to môže byť iba moje zbožné prianie... Rešpekt znamená vzdať sa nároku, že ostatní musia myslieť ako ja. Dá sa to vôbec? Preto vždy znovu sa vynárajú rôzni „aristokrati“, ktorí chcú poviazať spoločnosť svojim myslením, svoje pravidlá presadiť pre všetkých, alebo minimálne aspoň na ľudí vo svojej blízkosti. Aristokrati podľa rodokmeňa sú formalisti až hrôza. Na určitých miestach a v určitom čase sa treba správať určitých spôsobom a dodržiavať určité pravidlá. Môžete existovať aj „po svojom“, ale nevyhnete sa opovrhnutiu skutočných aristokratov, čo vlastne len dokazuje, že medzi nich naozaj nepatríte. Raz ma jeden šľachtic napomenul, aby som volila radšej menej ostrý tón svojho prejavu na jeho osobu, lebo jeho útlocitnosť si vyžaduje určitú úroveň v komunikácii (neboli to žiadne vulgarizmy, nadávky, invektíva...). Je pravda, že nie vždy sa dokážem „aristokraticky“ ovládať, a občas v afekte poviem aj to, čo by som pravdepodobne s odstupom času formulovala inak, ale v tom je čaro neopakovateľnosti danej chvíle... To, že zo mňa princezná nebude, to by mi tak ani nevadilo, ale dotkne sa ma vždy znovu, keď mi niekto dáva najavo, že som neplnohodnotný človek... „Klerikálny aristokratizmus“ nebudem vôbec rozmazávať. O tom sa naozaj popísalo dosť. Strážcovia morálky si robia dobre svoju robotu. Bola som podľa nich „na pohoršenie“ iným veriacim, keď som šla na diskotéku a keď som sedela s priateľmi vo večerných podnikoch. Necítila som žiadne výčitky svedomia (prečo aj?), ale tlak „strážcov morálky“ bol silný. Rýchlo som sa stala „neplnohodnotným kresťanom“, v mojom chápaní „neplnohodnotným človekom“... Nepatrila som medzi „vyvolených“... Apropo Vyvolení! Rozpútali diskusiu a povstali "strážcovia kultúrnosti" - intelektuálni aristokrati. Snažia sa presvedčiť všetkých „konzumentov“, že úroveň kultúrnosti poklesla, prerástla do krízy a sledovanosť stupídnych relácií stúpa práve vďaka ich nevkusu a nekultúrnosti. Pravdepodobne majú pravdu, že bijú na poplach, ale prečo by mal mať niekto výčitky svedomia za to, že sa baví na nejakej reality show? Slovensko sa vďaka „strážcom kultúrnosti“ rozdelilo na tých kultúrnych, ktorí vedia, čo sa má pozerať v televízii, aké knihy čítať, akú hudbu počúvať a tých lúzeroch, ktorí to stále nepochopili. Nemám nič proti aristokracii. Bola, je a bude. No nepáči sa mi, že rozdeľuje ľudí na základe nič nehovoriacich indícií. Čo si potom počať s človekom, ktorý číta „steelovky“ (alebo Browna), ale aj Remarqua (alebo Tillicha), pozrie si Vyvolených i Nudu v Brne, je veriaci, ale nechodí do kostola, miluje operu, divadlo a rád si nahlas odgrgne po obede....?
