„Anonym“ tak opísal vlastné traumy a problémy a odhalil samého seba možno viac ako chcel. Vymyslel neexistujúce motívy k napísaniu môjho článku, pripísal mi množstvo zlých riešení, o ktorých som nepísala a množstvo vlastností, ktoré nemám. Keďže nie som riešiteľ rómskej otázky a ani sa nestaviam do role obdivovateľa rómskej kultúry (osobne som skôr skeptik), aj tento článok bude „len“ o mojom odkrytí niektorých rómskych zvykov a stereotypov v myslení, ktoré sú pre mňa príliš zaujímavé, aby som sa o ne nepodelila aj s vami. Vďaka spomínanému Anonymu som pochopila, že vieme veľmi málo o iných kultúrach všeobecne, nehovoriac o tej, ktorú máme pod nosom. A hlavne vôbec sa nesnažíme podniknúť dobrodružstvo do sveta inakosti, do sveta iných ľudí okolo nás, iného životného štýlu, obohatiť sa iným pohľadom na svet a spoznať, že nie sme pánmi tohto sveta a že naše názory nie sú jediné (pravé a správne) na tomto svete. Preto je potrebné hovoriť o odlišnostiach, aby sme sa vzápätí mohli viac tolerovať. Anonymný pisateľ má evidentne strach pred ľuďmi, ktorý nezapadajú do jeho konceptu o „normálnosti“ a nechcú sa správať, či vyzerať podľa jeho konceptu „normálnosti“. mňa zase tento fenomén rôznosti a pestrosti života vždy natoľko fascinoval, že sa to stalo akousi mojou životnou témou. Nejde predsa len o výzorovú rôznosť, ale hlavne o rôznosť v spôsobe života, z toho vyplývajúceho myslenia, „inakosť“ v akomkoľvek význame ma vždy znova vytrháva z môjho klasického životného štýlu (ktorý bežný človek volá „normálnosť“). Samozrejme, že na moje nekonečné „prečo“ nikdy nedostanem jasné „preto“, ale aspoň trocha pochopím „tých iných“, zväčša v uzavretých komunitách, ktorí odmietli konvenčný postoj k životu (nech už sú to prostitútky alebo mníšky).
Zvyky a zákony Rómov sa menia, tak ako sa menia aj samotní Rómovia. Ale mýty ich predkov, naratívne príbehy a piesne zostávajú, prežívajú dedením a spájajú tak minulosť s prítomnosťou. Možno naši slovenskí Rómovia už nežijú tradične rómsky a zvyky, ktoré boli niekedy samozrejmosťou, sú už dávno zabudnuté, ale napriek tomu pocit spolupatričnosti s Rómami na celom svete zostáva a práve ten je zárukou neustáleho oživovania spomienok a návratu k oprášeným zvykom, ktoré ich aj tak stále ovplyvňujú. Aj my máme veľa symbolov, rituálov, ktoré nám už nič nehovoria, a predsa ich máme zabudované v našej kultúre. Oni sú práve takýmto dedičstvom, ktoré nesieme so sebou a podľa ktorého aj často žijeme bez akéhokoľvek rozumného zdôvodnenia. Pre Rómov je rodina základom prežitia. Je istotou, podmienkou šťastia. Čím viac členov rodina má, tým menej je ohrozená. V časoch prenasledovania sa rodinný systém, alebo rodový systém upevnil a rodina sa stala posvätnou. Preto bezdetná žena nemá takmer žiadnu cenu. Druhá zásada, ktorá sa dodržiava: od rodiny a mŕtvych sa neodchádza. Rómovia zbožňujú malé deti. Sú symbolom čistoty. Niektorí Rómovia majú zvyk, že žena nesmie prejsť okolo staršieho muža, lebo je to urážlivé a znečisťujúce, ale s dieťaťom v náručí môže ísť žena kamkoľvek. Deti dávajú novú silu, sú terčom neustálej pozornosti, ale len kým sú bábätká. Keď začnú chodiť, dostanú ich na starosť staršie deti, ktoré ich zväčša aj vychovajú. Stávajú sa tak členmi skupiny často bez mena. Mladým nevestám velí svokra. Ona ovláda celú domácnosť. Nevesty sa zodpovedajú jej, nie manželom.
Tehotenstvo nezrelých matiek nie je považované za zločin, ale je žiadané a podporované celou skupinou. Mladým matkám tak pomáha každý v skupine až natoľko, že ani nepotrebuje dospieť. Ak mladá nevesta poslúcha a plní si všetky povinnosti, nie je ani dôvod, aby dospela inak ako telom. Svoju sexualitu považujú za niečo veľmi intímne. Rómske ženy sú v týchto veciach veľmi hanblivé a romantické. Povinnosťou žien je starať sa o domácnosť. Muži, keďže zväčša nemajú prácu, sa ohromne nudia. Mnohí Rómovia si zachovali rôzne rituály očisťovania, ktoré plynú z množstva povier. Preto niektoré Rómky majú väčšiu časť dňa „zabitú“ umývaním celého domu, praním a varením, pričom najdlhšie trvá umytie mäsa. Aj keď sa vám to zdá nepravdepodobné, mäso je veľmi dôležité. Aj tí najchudobnejší Rómovia sa snažia jesť mäso. Má taktiež symbolickú hodnotu a je to určitá demonštrácia sily a viery v nádej na prežitie. Rómovia málokedy nakupujú do zásoby, radšej kupujú každý deň. Rómovia nepotrebujú samotu. Je pre nich najhorším trestom. Kmeňové (rodové) spoločenstvá považovali vyhnanie, vylúčenie zo spoločenstva za najväčší trest. Bola to istá smrť. Súkromie je vecou dohody, ale málokto využíva toto právo na súkromie. Rómovia sú národ mytologický, čo vidno na silnom prežívaní príbehov. Cudzie príbehy považujú za svoje vlastné a krivdy deda svojho suseda považujú za svoje vlastné. Ich predkovia žijú v ich živote a minulosť je vlastne ich prítomnosť. Zosobňujú si minulosť. Rómovia žijú v spoločenstve. Rozhoduje sa spoločne a to, čo je spoločné, je dobré. Ak o niečom rozhodli ich predkovia a spoločne sa na tom uzhodli, že takto to treba robiť, je to nepísaným zákonom aj pre súčasných Rómov. Udržiavanie tradícií a nepísaných zákonov je samozrejmosťou ako dýchanie, zaručujú prežitie. Všeobecne sa hovorí, že Rómovia nemajú vlastné náboženstvo, väčšinou prijímajú prvky cudzích náboženstiev, ktoré im najviac vyhovujú. Napriek tomu, nepotrebujú cudziu vieru, pretože majú toľko vlastných zákonov spojených s prvkami animizmu, teizmu, a s vierou vo svojich predkov, že ďalší import viery zostane vždy len niečo druhoradé. Preto neznámou kultúrnou hodnotou je aj osobná zodpovednosť, namiesto ktorej sa u Rómov vyvinul silný zmysel pre skupinový život.
Aj vzťahy medzi Rómami a gadžami sú usmerňované a riadené ako vzťahy medzi samotnými Rómami. „Tí druhí“ (gadžovia) sú hrozbou. Hrozbou, ktorá ich núti meniť svoje spôsoby života a prispôsobiť sa gadžovskému pohľadu na svet. Stať sa niekým „iným“ - ako boli jeho predkovia – to je smrť. Kto „sa stane gadžom“, akoby už zomrel – pre cigánov prestane existovať, aj keď sa mu možno darí medzi „bielymi“! V Poľsku žila výborná rómska speváčka, poetka Papucza („bábika“). Jej talent využil J. Ficovski na propagandu komunizmu a Papucza sa stala účastníčkou zmien, ktoré čakajú všetkých cigánov – usadlý spôsob života a prispôsobenie sa „gadžovskému“ spôsobu života. Bez ohľadu na to, že Papucza milovala ľud, ku ktorému patrila a v jej piesňach zaznievala nostalgia za starým spôsobom života, jej vlastný ľud ju zavrhol. Papucza urobila čosi neodpustiteľné. Spolupracovala s gadžom. Nepomohla ani snaha zastaviť publikovanie jej básni, aby ju vyhlásili za mahrime (nečistú). Stala sa „tabu“ pre Rómov podobne ako v hinduistickej kultúrnej tradícií. Papucza skončila veľmi neslávne, v izolácii, prešla niekoľkými psychiatrickými klinikami a zomrela opustená. Pre nás ľudí vychovaných k sebarealizácií a individualizmu je nepochopiteľná táto diktatúra spoločenstva. Myšlienka „netrčať z davu“ nám znie ako najväčší strašiak spiatočníctva a obmedzenosti. Pre Rómov je to záruka prežitia. Ale aj my dobre poznáme aké ťažké je porušiť líniu, ktorú nám vytýčila rodina a ktorú sme akosi „povinní“, či „zaviazaní“ dodržiavať. Aj pre nás je ťažké ísť proti vlastnej krvi a rozchádzať sa v podstatných názoroch na život. Mnohí z nás tento tlak rodiny a okolitých štruktúr nevydržia a skončia ako Papucza, alebo ho prekonajú a bez ohľadu na rodinu si nájdu vlastnú cestu aj s tým rizikom, že rodinu už nikdy neuvidia.„Byť sám“ bez priazne najbližších, ktorých máme veľmi radi a na ktorých nám najviac záleží je hraničná situácia, ktorá často končí duševnými poruchami. Ktovie, možno toto je naša daň za emancipáciu. Cigáni nepoznajú psychiatrie, lebo žijú v spoločenstve, v dave, v rodine a nikdy nie sú sami, aby sa mohli vŕtať vo vlastnom vnútri a hľadať vlastné odpovede. „Byť sám“ je byť ohrozeným, nechráneným, zraniteľným (mafia funguje na podobných princípoch), a teda skôr, či neskôr - mŕtvym.
Vnímanie sveta a času vychádza z rodovej identity. Pre Róma existuje iba dnes. Nie je včera ani zajtra. Preto minulosť prežívajú ako svoju vlastnú prítomnosť. A preto je veľmi ťažké namotivovať Róma pre budúcnosť. Žiadne plánovanie neprichádza do úvahy. Následky konania nedokáže predvídať, lebo to, čo sa má ešte len stať, neexistuje, preto je zbytočne sa tým zaoberať. Život kočovníka zahŕňa medziiným aj neustálu zmenu. Vonkajšiu zmenu prostredia, kolorit, ľudí, zvyky, platformu, z ktorej vychádzam a na ktorej budujem. Preto je potrebná vysoká flexibilita. Ale nie flexibilita podľa nás – že zmením svoj spôsob života, aby bol prijateľný pre ostatných spoluobyvateľov – ale flexibilne vychytám slabiny okolia, a využijem ponuky, ktoré mi dáva, aby ma čo najmenej obmedzovalo v mojom spôsobe života. A nato je potrebné držať spolu, žiť rovnako ako celé spoločenstvo, do ktorého patrím a nenechať sa pohltiť majoritou. Nemennosť tradícií a zachovávanie spomienok je preto neodmysliteľnou súčasťou ich sily prežitia. Preto je jasné, čo spôsobujeme takému spoločenstvu, ak im vezmeme zvyky, tradície, spomienky... ak si to vôbec zobrať nechajú. Rómovia v zmysle svojho kultúrneho dedičstva chcú pracovať, ale nie organizovane s fixným časom. Pre rómske skupiny bol obchod a remeslo tradičným zamestnaním, aj keď niektoré rómske skupiny sa cítia ako poľnohospodári. Napriek tomu sú to rodení obchodníci, ktorí milujú prácu so zákazníkom. Ruku na srdce, koľkí z nás túžia po neorganizovanej práci „bez fixného pracovného času“?
Kočovanie im dávalo nádej na prežitie. Ak sa niečo udialo, čo ohrozovalo ich stabilitu, komunity odtiahli na iné miesto, kde mohli začať odznova. Práve spôsob myslenia, ktorý zahŕňa len prítomnosť, nezaťažovanie sa, čo bude zajtra, im dovoľoval putovanie a neviazanie sa na okolie. Pri takomto spôsobe života je potrebné vedieť sa vyhnúť akémukoľvek problému, či nebezpečenstvu, čo zahŕňa aj slávne cigánke klamstvá. Oklamať gadža nie je nič čudné, žiadny zločin, ale súčasť programu prežitia ako skupiny. Prežili aj vďaka klamstvám, pretvárkam, mlčaniu, prekrúcaniu skutočnosti a to sa traduje a zosobňuje v ďalších generáciách. Malé dieťa považuje za česť vziať na seba otcov zločin, ak ho tým zachráni pred basou. Stúpne tak jeho hodnota v rodine a ono samo sa stotožní s touto svojou novou rolou tak silno, že samo verí, že je vinné a ak o tom presvedčí aj iných (gadžov) je hrdina. Preto klamú radi a veľa. Klamú nielen kvôli podvodom, ale aj pre pobavenie. Klame sa aj pre potešenie. Klamár je v ich jazyku rozprávkar, fabulátor, ktorý prikrášľuje skutočnosť, veci, ktoré vyzerajú príliš fádne a to s jediným cieľom - urobiť ich zaujímavejšími. Upravená verzia je pre nich pravdivejšia, lebo je sugestívnejšia. Každý z nás má tendenciu hovoriť to, čo si myslíme, že ten druhý chce počuť, hlavne, keď chceme zapôsobiť (v našom jazyku to znamená „dobre sa predať“). Preto pozmeňujeme denne svoje príbehy do prijateľnejšej verzii, ktorá nás „predáva“, robí zaujímavejšími, obľúbenejšími a koniec-koncov spokojnejšími. To isté robia aj Rómovia, možno niekedy naivnejšie a niekedy zase prefíkanejšie.
Rómovia sa dorozumievajú predovšetkým gestami, pohľadmi, intonáciou, držaním tela, intenzitou hlasu, hudbou... Slovami sa nedá vyjadriť pravda. Slová podľa nich slúžia na zakrytie skutočného významu, slúžia na odvedenie pozornosti, slová predsa často zrádzajú, a znejú krásne, aj keď sú falošné. Z toho vyplýva, že nepotrebujú rozvíjať svoj jazyk. Nepotrebujú čítať a písať. Pre tieto pojmy dlho nemali vlastné slová. Podobne ako pre slovo „škola“. Aj teraz vyjadrujú slovo „čítať“ výrazmi, ktoré používajú aj v iných významoch napr. „rátať“, „predpovedať budúcnosť z dlane“, „spievať“ a slovo „odovzdávať“ používajú na naše „čítať nahlas“. Nepoznajú čítanie pre seba a je dosť nepochopiteľné, prečo by si niekto mal čítať sám pre seba. Rómsky jazyk má veľa záludnosti pre nás bielych. Každé slovo má niekoľko významov, alebo používa sa v rôznych významoch pri rôznych činnostiach a hlavným dôvodom je vraj aby sa ich jazyk nemohli naučiť „gadžovia“. Jazyk je ukážkou nášho vnímania sveta a často sa stáva hlavnou príčinou všetkých nedorozumení. Napríklad výraz „požičaj mi“ Rómovia nepoznajú a nahradzujú ho slovom „daj mi“. Medzi týmito slovami nevidia žiadny rozdiel, kým pre nás je to podstatný významový rozdiel. Rómovia si často dávajú viac mien, prezývok. Na jednej strane tým odplašujú zlých duchov (zlé sily) - popletú ich, ak nevedia pravé meno. Na druhej strane je to aj na oklamanie nás, gadžov, ľahšie sa im unikalo, ak nikto nevedel ich pravé meno. Nemožnosť identifikácie je len ďalšia forma ich zásady prežitia. Mohli by sme spomenúť ďalšie a ďalšie specifiká rómskej kultúry, ale aj tak je to už dlhý článok. Tak teda, čo ešte dodať na záver? Možno sa vám toto rozprávanie o Rómoch zdá ako rozprávka. Možno Rómovia vo vašom okolí nezodpovedajú takmer ničomu, o čom som písala, ale aj to je následok zmien (často negatívnych), ktorými Rómovia prešli aj našou zásluhou, čo som sa snažila ukázať v prvom článku o histórii Rómov. Každá kultúra, myslenie, životný štýl má svoje „za“ a „proti“. Je len na nás ako chceme niečo, či niekoho vidieť...
