Listy Izabele, 4. časť
Milá Izabela,
neviem, nakoľko máš rada svojich rodičov, ale ja tých svojich mám veľmi rada. No moja mamka a ocko sa stále hádajú. Vtedy by som ich najradšej zbila. Keď sa začnú hádať, hovoria si také veci, na ktoré by som sa hanbila aj pomyslieť. Väčšinou utečiem do izby, hodím sa na posteľ a plačem. Myslím si, že raz ma tam nájdu, zahanbia sa a uvedomia si, že mi tým ubližujú a prestanú sa hádať. Ešte nikdy neprišli. Skúšala som sa rozplakať pred nimi, ale to ma iba okríknu, že čo revem, že sa ma to netýka, je to len medzi nimi a pošlú ma preč. Ale verila by si tomu, že je to len medzi nimi, keď mama otcovi vyčíta aj to, že sme sa narodili?
„Deti si mi bol schopný urobiť, ale starať sa o ne, to už nie. Myslíš, že budeme žiť zo vzduchu? Dievčatá sú stále väčšie, už aj Viktória nie je malým deckom, ktoré môžem odbiť oblečením po sestrách. Všetky chcú vyzerať čo najlepšie a chlapci tiež nemôžu chodiť tri roky v tých istých botaskách a riflovej bunde. To, že ja si už nepamätám, kedy som si na seba niečo kúpila, je jedná vec, ktorú dokážem kvôli deťom oželieť. To, že nikde spolu nechodíme, lebo nemáme na to, tiež dokážem prehltnúť, aj keď som si náš rodinný život predstavovala inak. Ale aj ty musíš niečo obetovať a zľaviť zo svojich nárokoch. Ja prepočítavam každú korunu, kde by sme ešte ušetrili a ty donesieš účet za telefón 5000 korún? Ty nie si normálny. A benzín? Čo keby si do obchodu chodil pešo a nie autom? Tak buď už konečne zodpovedným otcom!"
Otec sa vtedy naštve a začne tiež kričať:
„Ty máš čo najmenej hovoriť, ja som sa obmedzil ako vedel a ty? Minule si s kamarátkou absolvovala kaderníka za 500 korún, potom ste šli na večeru za ďalších 500 korún. Doteraz nám všetkým stačilo, keď nás strihala tvoja sestra zadarmo a kamarátke si mohla kúpiť kávu, nemuseli ste ísť na večeru."
„Ty si sa fakt zbláznil. Ja som si po piatich rokoch väzenia v domácnosti konečne niekam vyšla s kolegyňou z práce a ty mi to chceš vyčítať? Zatiaľ čo ty absolvuješ x pracovných obedov a večerí, ktoré aj tak nemajú žiadny efekt. Prečo som sa len ja nenarodila ako chlap? Koľkých problémov by som bola ušetrená?"
„No jasné, za všetko môžu chlapi. Ja sa snažím zarábať a keď ti donesiem peniaze, ty aj tak nie si spokojná."
„O akých peniazoch hovoríš? O tých spred dvoch mesiacoch? Starám sa o všetkých ja sama, ešte aj zarábam na nás len ja. Vedúca prevádzky predajne? Ako ja len nenávidím tú robotu? Načo som sa dobre učila? A ty sa tváriš, že podnikáš? Skúsme si to vymeniť. Aj ja by som dokázala takto podnikať ako ty. Ale ty by si ani tú kasu v našom obchode nezvládol."
„To nebudem počúvať. Nemá to zmysel."
„No jasné, keď už treba naozaj aj niečo riešiť, utečieš ako zbabelec. Tak prosím ťa, aspoň nám nerob ďalšie dlhy, aj tak ich máme dosť a nikdy ich nesplatíme."
„Chceš povedať, že dlhy robím iba ja? Snáď obaja, nie?"
„Keby si viac zarábal, nerobili by sme."
A takto to ide donekonečna. Niekedy by som chcela, aby sme boli bohatí. Ktovie aké by to bolo. Ktovie, či by sa prestali hádať. Tvrdia, že to tak nebolo stále, ale ja sa akosi neviem rozpomenúť na krajšie časy.
Aspoň, že ocko nie je alkoholik ako mojej kamarátky, ktorej sa rodičia tiež stále hádajú. Raz som bola u nich, sedeli sme na schodoch na chodbe a kecali, keď prišiel jej otec. Ticho si zložil veci, vyzul sa, pošepol, či sa hráme (akoby sme boli malé dievčatká) a snažil sa prekĺznuť popred kuchynské dvere, kde bola kamarátkina mama. Ale začula ho, otočila sa a spustila.
„Už sa zase zakrádaš? Už si zase mulatoval s partiou tých ožranov? Ak ich rodiny to tolerujú, ja teda to tolerovať nebudem."
On iba ticho stál a usmieval sa. Tak priblblo. Nevedel, kde sa má pozrieť a kam ísť. To kamarátkinu mamu ešte viac nahnevalo a začala kričať s nožom v ruke, s ktorým práve krájala papriku do guľášu:
„Čo sa rehoceš ako debil? Prisámbohu ťa raz podrežem."
Hovorila to pred nami. Nerehotal sa, iba usmieval. Tak som sa jej zľakla, že by som najradšej odtiaľ utiekla. Bolo mi ho ľúto, napriek tomu, že bol opitý. Kamarátka sa tiež hanbila a ticho povedala:
„Mami prestaň, nechaj ho, nech ide spať."
Ale to asi nemala. Jej mamina akoby nerozumela slovám, ktoré práve počula:
„On by chcel spať? To určite. Najlepšie je ožrať sa a ísť spať. Aj ja by som chcela ísť spať. Ale nemôžem. Nepôjde spať, aj keby som ho tu mala priviazať k lavici."
Kamarátka mi kývla, aby som šla za ňou. Bola som rada, že ma vedie preč, ešte aj nám by sa niečo ušlo. Vždy to tak býva, že "hubovú" dostanú aj tí, ktorí s tým nič nemajú. Šli sme hore do jej detskej izby a pustili sme si hudbu, aby sme prekryli krik zdola. Ale akosi sa nám už nechcelo rozprávať ani nič robiť. Chvíľu sme sedeli a potom som povedala, že už musím ísť. Kamarátka smutne kývla, že rozumie a bola rada, že odchádzam. Keď som odišla, určite plakala presne ako ja.
Moja sesternica Žofka má zase veľmi prísneho otca. Nechce ju nikde pustiť. Ani von na ulicu. Môžeme byť len u nich v dome. Zakazuje jej kopec vecí a rozpráva sa s ňou tak divne. Raz som bola na záchode, ktorý je vedľa kúpeľne a počula som, že sa takto rozpráva aj so Žofkinou mamou, mojou tetou Stankou, teda tou sestrou, ktorá nás všetkých strihá zadarmo. Ujo bol v kúpeľni a dohováral tete, ktorá bola úplne ticho:
„Už si spokojná? Áno? Už si dosiahla, čo si chcela? Keď mám problémy, tak ich rozoberám iba s tebou. A čo ty? Vytrúbiš to kamarátke, svojej matke a ktovie ešte komu. Aby som ti nezakázal stretávať sa s nimi, rozumieš? Máš sedieť doma, ale ty sa vláčiš po dedine. Neznášam, keď ma takto ponižuješ pred druhými a rozoberáte ma. Akoby si sa cítila ty? Há? Keby som začal rozprávať o tebe ako zle varíš, ako nevieš upratať dom tak, aby tu aspoň jeden deň nebol prach, ako nevieš vychovávať svoju dcéru, ako zlyhávaš ešte aj v posteli. To ja by som mal od teba odísť, ale neodídem. Lebo naša rodina je pre mňa posvätná. No o tebe začínam pochybovať. Myslíš len na seba, nevieš nič obetovať."
Počula som ako teta Stanka plače. Chcela som už vyjsť zo záchodu, nešla by som si ani umyť ruky, ale bála som sa, že ma aj tak zbadajú. Určite by pochopili, že som ich počula. A nechcela som, aby sa teta Stanka predo mnou hanbila. Asi urobila niečo zlé, ale aj tak mi jej bolo ľúto. Nemal úplne pravdu, keď jej vyčítal, že sa vláči po dedine. Teta Stanka nikde nechodí, iba k svojej mame, tada k mojej babke a neviem o žiadnych kamarátkach. Možno niekoho stretla v obchode. A pamätám sa aj na to, ako si z nej uťahoval pred druhými ľuďmi práve o tých veciach, ktoré vymenoval, že o nich nikdy nerozpráva. Ale asi už na to zabudol, alebo to mala byť desná sranda, alebo čo...
„Čo teraz plačeš?" počula som ďalej Žofkinho otca. „To je jediné, čo dokážeš? Nemáš dôvod rumázgať. Normálne sa s tebou bavím a chcem normálne odpovede, nie slzy a sople. Veď sme dospelí ľudia. Buď plačeš ty, alebo Žofia. Jedna ako druhá. Aspoň vieš, po kom je."
Už som to nevydržala a potichu som vykĺzla zo záchodu. Podarilo sa mi utiecť dolu schodmi. Žofia bola v izbe, čakala ma, ale to by znamenalo prejsť okolo kúpeľne a to som už nemohla riskovať. Neskôr som si niečo vymyslela - akože som si spomenula, že mama na mňa čaká, aby som jej s niečim pomohla... Asi mi neverila a hnevala sa na mňa, ale aj tak som jej nepovedala pravý dôvod môjho zmiznutia.
Poviem Ti Izabela, ja sa vôbec nevyznám v týchto dospeláckych sporoch. Väčšinou mi je ľúto tých, na ktorých sa treba hnevať, lebo nerobia podľa tých druhých to, čo majú... Ale ja to mám naopak. Bolo mi ľúto kamarátkinho otca, ktorý sa tak priblblo usmieval, aj keď chápem, že bol opitý a to sa nerobí. Ale stál tam tak bezbranne ako dieťa. A bolo mi ľúto tety Stanky, i keď prezradila čosi svojej mame a kamarátke, čo nemala. Ale on sa s ňou rozprával ako keby sa rozprával so mnou. Nechcela by som, aby sa takto so mnou rozprával môj manžel.
Izabela, keď tak rozmýšľam, asi sa nevydám. Jedine, že by mi budúci manžel sľúbil, že sa nebudeme nikdy hádať. Dúfam, že ty máš rodičov, ktorí sú úžasní a rozumejú si. Bola by si asi jediná na svete, ale ja by som Ti ich dopriala.
Už musím končiť.
Tvoja Viktória
