Prvý pohľad na Ježišovu smrť zaviedol Anselm z Canterbury. Keďže ho trápila pomerne jednoduchá otázka: „Prečo bola Ježišova inkarnácia nevyhnutná?“, snažil sa nájsť vhodnú odpoveď, ktorá ho vlastne priviedla k zmyslu Ježišovej smrti. Anselm Boha zasadil do prísne logickej konštrukcie, na základe ktorého ubzikla nielen podstata celého vykúpenia, ale nakoniec v tomto vykupiteľskom diele nešlo o človeka, len o Božiu ješitnosť. Anselm vychádzal z premisy, že človek nie je dostatočne spravodlivý a teda nedokáže Bohu vzdávať takú úctu, akú by si zaslúžil. Keby sme sa teraz všetci naraz stali spravodlivými a začali vzdávať dostatočnú úctu Božej spravodlivosti, nikdy by sme nevykompenzovali minulosť, kde sa tak nestalo. Túto stratenú slávu nemôže Boh len tak odpustiť, pretože táto nespravodlivosť z minulosti by sa stala nadradená nad spravodlivosť Božiu. „Opäť, Boh jednoducho nemôže odpustiť ľuďom to čo dlžia, pretože toto by znamenalo, že Boh odpúšťa to, čo nemôže dostať, a to je výsmechom Božej milosti. A ak odpúšťa to, čo si bral mocou prostredníctvom trestu, potom činí ľudí požehnanými kvôli ich hriechom – a to je milosť v priamom protiklade k Božej spravodlivosti, a Boh nemôže byť v protiklade k sebe samému.“Keďže ide o Božiu česť, sú iba dve možnosti, buď bude hriešnik potrestaný, alebo odobraná sláva dodatočne zaplatená. Preto človek potrebuje, aby sa Boh stal človekom v Kristovi. Druhý argument, prečo sa musel Boh stať človekom je, že ľudia majú nahradiť padlých anjelov (takým je aj sám satan a jeho družina). Anselm uvažuje, ako by k tomu došli tí dobrí anjeli, ktorí nikdy nezhrešili, aby sa ľudia k nim len tak zadarmo pridali a požívali výhody nebeskej slávy Božej? Aj preto Boh musel odčiniť ľudskú neposlušnosť a zomrieť na kríži. Ale to ešte nie je koniec. Božia milosť sa môže prejaviť iba takým odpustením, ktoré je založené na plnom splatení dlhu. „Toto si vyžaduje Boho-človeka, pretože nikto okrem Boha nemôže vykonať požadované zadosťučinenie a nikto okrem ľudskej bytosti by to nemal vykonať.“ Keďže Ježiš nikdy nezhrešil, jeho smrť nie je z povinnosti; keďže je nesmrteľný, jeho smrť nie je nutná, ale na kríž vyliezol dobrovoľne; nechal sa pribiť na kríž, aby učinil zadosť svojej sláve a keďže to bola dobrovoľná smrť, je viac ako akékoľvek zlo, ktoré urobil človek. Dokonca odčiní aj to, že človek zavraždil Boho-človeka. Dopracovali sme sa k smrti Kristovej, ale stále nám nie je jasné, ako tým pomohol ľuďom resp. ako jeho smrť sa stala efektívnou aj pre nás? Práve táto myšlienka, ktorá nás konečne zapája do diania, sa mi „páči“ najviac. Kristus svojou smrťou urobil zadosť svojej vlastnej sláve. Keďže on sám je Bohom, obetoval svoju ľudskosť svojej božskosti. Zjednodušene povedané, aj keď to vyznieva všelijako, Boh venoval sebe vlastnú smrť. Lenže Synovi ako Bohu patria všetky veci, preto sebe už nemôže nič dať, lebo nič nepotrebuje. Čo teda s tou veľkou odmenou za ten veľký skutok, ktorý vykonal? Venuje ju nám, hriešnikom. Odklepnuté, sme oslobodení od dlhu a teda zmierení s Bohom.
Aj vám znie tento rozumový konštrukt príliš pochybne? Alebo naopak, znie vám logicky a presvedčivo? Nech už je to tak alebo tak, táto teória pretrvala roky rokúce a aj dnes ju mnohí kresťania chápu ako nosnú. Pre mňa je v nej príliš veľa logických nezrovnalostí. Anselm z Boha urobil figúrku, ktorá sa sama uväznila vo vlastnom systéme spravodlivosti. Možno by sme logiku mohli vynechať, pretože Boh sa v skutočnosti nedá uchopiť ľudským rozumom, ale keďže Anselm používal práve rozumové argumenty na vysvetlenie celého vykúpenia, žiada sa aj rozumovými argumentmi mu protirečiť. Hneď prvá otázka: Prečo je vlastne Kristova smrť väčšia ako dlh, ktorý dlžíme Bohu? Anselm sa pohybuje v základnej schéme zákon/odplata/odmena. Nevylúčila sa touto schémou Božia milosť? Veď milosť je preto milosťou, lebo nepotrebuje zadosťučinenie. Absolútne masochistická myšlienka je, že Boh sa nechal pribiť na kríž, aby v skutočnosti urobil dobre samému sebe, teda svojej sláve. Ako môže Boh niečo zaplatiť Bohu?Teológom v tejto teórii zástupného zadosťučinenia robí najväčšie problémy to, že celý systém funguje bez vzkriesenia. Všetko, čo bolo treba urobiť, sa stalo na kríži a teda zmysel vzkriesenia pre ľudí sa stráca. Neskorší protestantizmus vytvoril zo zástupného (náhradného) zadosťučinenia akési Božie správcovstvo: Kristova zásluha je pripísaná veriacemu, ktorý je inak zatratený pod jedinečným Božím súdom. Myšlienka náhrady sa pohybuje v tom istom smere ako myšlienka trestu v ortodoxnom protestantizme. Kristus trpí trest, ktorý patrí nám; oslobodzuje nás, ak tomu veríme. Keďže vlastne ani nejde o naše polepšenie, lebo to sa už vyriešilo na kríži, stačí nám veriť. Nový zákon by teda mohol znieť takto: „Ver tejto teórii o tom, čo sa stalo na kríži a budeš spasený.“
