Indická vláda definuje hinduistu ako „osobu všeobecne uznávanú za hinduistu tými, medzi ktorými žije“. Iná definícia hovorí: „Hinduistom je ten, kto v náboženských otázkach uznáva autoritu véd.“ Preto napr. Budha a jeho stúpenci nie sú považovaní za hinduistov kvôli odmietaniu védskej autority. Ani sikhovia, ktorých náboženstvo sa sústreďuje na vlastnú posvätnú knihu a guruov, nie sú hinduisti. Ale na druhej strane niektorí hinduisti považujú Budhu za 9 vtelenie Višnu, preto budhistov považujú za nábožensky príbuzných. Ak ľudia čítajú o hinduizme, zväčša ho vnímajú ako starý a nemenný náboženský kolos. Starobylý je, to je pravda, ale zároveň sa sústavne vyvíja. Jediné, čo sa nemení, sú základné metafyzické princípy - védy , posvätné texty, považované za nemeniteľnú pravdu. Základ, z ktorého hinduizmus pochádza. Védy (šruti) sú 4 knihy, ktoré sú podobne vnímané ako v kresťanstve zjavenie. Sú veľmi staré, obsahujú poéziu Árjov, ktorí prišli do Indie v 2. tisícročí ante (pred Kristom). Posledná časť véd sa volá Upanišady (9.-3. stor. ante) a obsahuje učenie ršiov – svätcov, prorokov a mudrcov žijúcich v lese, ktorí dosiahli alebo takmer dosiahli mókšu, či mukti – vyslobodenie, najvyšší cieľ života v hinduizme. Ich mysticizmus je veľmi dôležitý pre hinduistov a mnohokrát majú aj najväčšiu autoritu. Védy sú podľa mýtov večné, majú božský pôvod, zachytávajú večné duchovné zákony a sú nadradené empirickému a racionálnemu poznaniu. Poznanie založené na zmysloch nám nemôže povedať nič o duchovnej realite patriacej do celkom odlišného spôsobu bytia. Védy sú autoritou iba v duchovných otázkach, lebo v tejto sfére sú jediným zdrojom poznania, ale nie sú autoritou pre rozumové a zmyslové poznanie… Kvôli tomuto sa hinduizmus nedostal do konfliktu s vedou ako niektoré iné náboženstvá. Napriek Védam, hinduizmus nepozná žiadne pevne stanovené doktríny , neexistuje vyznanie viery, dogmy, či ústredná autorita, nijaký Vatikán, či pápež. Hinduizmus nie je pevne definované náboženstvo, ale skôr spôsob myslenia. Hinduisti nedôverujú výlučným definíciám. Táto absencia dogmatizmu je jeden zo základných znakov, ktorým sa hinduizmus veľmi odlišuje od západných náboženstiev a teda aj kresťanstva.
Hinduizmus tvoria dve veľké tradície, ktoré majú pôvod vo védach. Odlišujú sa rozličným chápaním brahma – najvyššej reality. Jedna tradícia je teistická. Považuje brahma za osobného boha. Brahma písaný s veľkým "B" má vlastnosti ako napr. dobrotivý, tvorí svet, ochraňuje ho, reaguje na ľudskú lásku a jedného dňa prijme človeka do svojho bytia, z ktorého ho opäť vypustí. Druhá tradícia je viac indická. Realita vo svojej podstate je mimo všetkých foriem a v dôsledku toho mimo dosahu mysle. Brahma písaný s malým "b" je nadosobné, číre vedomie, nedelí sa, nemá vlastnosti, jediná nerozčlenená realita. Obe tieto tradície majú oporu v Upanišádach, kde sa hovorí o brahma ako o osobe a pritom sa používa zámeno stredného rodu. Brahma s malým „b“ je realita obsiahnutá vo všetkom, čo je, a preto sa objavuje v nekonečnom množstve aspektov. Ale Brahma s veľkým „B“ môže byť v úlohe stvoriteľa vesmíru. Potom spolu s Višnom ako udržiavateľom a podporovateľom vesmíru a Šivom, ktorý je princípom zničenia vesmíru tvoria trimurti – „tri podoby“. Nie sú to rozliční bohovia, ale skôr tri rôzne pohľady na toho istého boha. „Podôb je veľa, realita je jedna.“ Tento princíp opisuje už Rigvéda. Ak by ste sa spýtali hinduistu na jeho náboženstvo, odpovedal by, že uctieva toho, či onoho boha (Višnu, Rámu, Kršnu, Šivu, Durgu - z toho vznikol dojem o polyteizme), ktorého si vyberie – ištadéva (v preklade vybrané božstvo) a veľmi ľahko prechádza od jedného boha k inému podľa potreby a príležitosti a bude v ňom vidieť len ďalší, trochu menej ústredný výraz tej istej základnej reality.
Kršna a Ráma sú avatári, nie bohovia. Sú to ľudské vtelenia Višnua - „zostúpenia“, lebo on je udržiavateľ sveta a takto ho ochraňuje. Aj guru (učiteľ) môže byť chápaný ako avatár, ale neuctieva sa. Ak je mu preukazovaná úcta tak preto, že v ňom prebýva brahma ako najvyššia realita, s ktorou sa on úplne stotožnil. Typická pre hinduistov je tolerancia. Sú rozčlenení na mnoho siekt a hnutí a je tam aj súperenie, ale typickému dogmatizmu sa vyhýba. Rešpektuje sa osobný výber v náboženstve. Náboženské vojny medzi hinduistami sú prakticky neznáme. Iné náboženské formy sú iba iné cesty na tú istú horu. Nemajú potrebu obracať iných na svoju vieru. Teda žiadna misia. Nie je to ľahostajnosť. Vyplýva to z hinduistickej metafyziky: všetky formy sú dočasné a preto nereálne. Dokonca i védy sú bezcenné pri dosiahnutí mokše, vyslobodení. Hinduizmus sa neuzatvára do seba, ale neustálym pripomínaním, že aj naša myseľ je svetovou ilúziou, nás núti, aby sme zostali otvorení k tomu, čo leží za mysľou a svetom, v ktorom žije. Napokon sa hinduizmus líši aj tým, že nemá zakladateľa a nemôžeme nájsť ani časový začiatok. Sú však štyri základné „prítoky Gangy“, prvky vzájomne na seba pôsobiace a spletené védskym jadrom: jógova tradícia so sánkhjovou filozofiou, védanta – „cesta poznania“, ktorá pochádza od upanišadových mudrcov, veľké bhaktické hnutie čiže hnutie oddanosti a ešte tantrická tradícia s dôrazom na „ženský“ aspekt reality. Pokračovanie nabudúce...
