„Vy máte cez sviatky program v kostole?“ čudovali sa. „Vy ste ale čudná cirkev...“ zneli často pohŕdavé poznámky spolužiačok, ktoré už čosi začuli aj doma od rodičov a starých rodičov. „Moja babka hovorila, že majú rožky na hlave. A nikto z katolíkov nesmie vstúpiť do ich diabolského kostola.“ Určite moja mama mala čo robiť, aby sestru upokojila a sestra, aby našla odpovede na svoje prvé konfrontačné otázky. Prečo náš kostol je horší ako ďalšie dva v dedine? Prečo ho volajú diabolským? Veď my sa rovnako modlíme k Bohu, nie? Prečo sme vlastne kalvíni ? A prečo nikto nevie, kto sme, keď na náboženstve sme sa učili, že Kalvín vo Švajčiarsku reformoval katolícku cirkev? Keď sa latinčina vytratila z kostolov a ľudia v dedine prestali veriť, že kňazove hovno vonia, keď katolícka mládež si začala od kalvínov požičiavať mládežnícke piesne a začala ich volať „ekumenické“, začala som aj ja vnímať konfesionálne rozdiely. V jedno nedeľné popoludnie moje kamarátky, ktoré boli u nás na prázdninách, zahlásili, že musia ísť do svojho kostola, lebo keby išli so mnou, mali by hriech a museli by sa vyspovedať. Prvýkrát som sa cítila nepríjemne, čo paradoxne u mňa vzbudilo veľký záujem o vec. Začala som čítať Bibliu a hľadala odpovede na všetky životné otázky. Bolo to obdobie "silnej" zbožnosti, mohla by som to tak nazvať. Celé okolie som s nadšením bombardovala objavenými citátmi z Nového zákona a hádala sa so svojimi kamarátkami, kto má "väčšiu" Pravdu. Samozrejme, mala som prevahu. Moje kamarátky - katolíčky Bibliu nečítali a dokonca ju nemali ani doma. Tak som jednu venovala svojej najlepšej kamarátke, aby pochopila, že neklamem a nepatrím k žiadnej kacírskej cirkvi. Čo som ja mohla vedieť, že evanjelický preklad Biblie nie je univerzálny preklad a teda „kóšer“ preklad? Na druhý deň mi vrátila Bibliu, pretože pán farár jej povedal, že oni majú inú Bibliu. V ten deň padol môj mýtus o jednej Pravde a moje argumenty tak pracne vybudované, stratili v novom poznaní svoj význam. To, že nanebovzatie Márie a jej bezhriešnosť nie je v Biblii, to zrazu malo význam iba pre mňa, lebo "tí druhí" majú ešte tradíciu, ktorú „naši reformátori“ odmietli. A to som ešte netušila, že aj Biblia je len spísaná "tradícia"... Spochybnenie mojich základných istôt neviedlo k nevere, či k odporu k cirkvi a ku kresťanstvu. Práve naopak, prehĺbilo to môj záujem o teológiu a myslím, že ma urobilo tolerantnejším človekom. Už neberiem tragicky inakosť viery a nemám potrebu presviedčať ľudí o svojej Pravde. Len nedávno som o tom napísala článok , lebo v diskusiách som bola často provokovaná „vlastničmi Pravdy“. Vážim si „iné viery“, pretože aj tak "po ovocí sa poznáme" a pochopíme, čieho "sme ducha". Pre mňa je dôležité, aký je to človek, čo robí, ako sa správa, nie v čo verí. Nevadí mi celý panteón svätých a zbožstvovanie Márie, i keď z mojej perspektívy sú to číre ľudové pretlaky zbožnosti zakomponované do dogiem pomerne dosť neskoro (pápež Pius IX. roku l854 vyhlásil Máriu za nepoškvrnene počatú a v roku 1950 došlo k vyhláseniu dogmy o telesnom nanebovzatí Márie s telom i dušou). Ale je to len moja perspektíva! Ak to však človeku dáva nádej a robí ho lepším, ak ho viera premieňa a robí tolerantnejším, nech si verí, v čo chce. Ja to plne rešpektujem. Verím, že ich viera má význam. Veď ja som so svojími názormi bludárkou a kacírkou pre iných, prípadne som na smiech tým, ktorí stoja na čisto racionálnych základoch. Vadí mi však aj dnes poznámka mojej kolegyne, ktorá sa vrátila z poľských pútnických miest nasiaknutá dojmami a zahlásila na moju adresu: „Rozoberali sme s kámoškou rozdiely medzi vami a nami a zhodli sme sa, že odmietaním Márie musíte byť veľmi ochudobnení.“ Necítim sa byť ochudobnená a nemusím byť ochudobnená, pretože veci vidím inak. Väčší počet bohov, polobohov, uctievaných bytostí a predmetov našej zbožnosti nehovorí nič o hĺbke našej viery. Preto ak dnes mi ľudia dávajú najavo, že som „chudobná príbuzná“, ktorá sa priživuje na ich bohatstve, viem, že to nie je o mne, ale o nich...
