Hneď na začiatku stanovím základný predsudok: ženy si pospevujú krajšie ako muži. Ladnejšie sa hýbu do rytmu, o príležitostnej vyzývavosti nehovoriac, no najmä švitorením nás prekonávajú vo všetkých ohľadoch. My si vystačíme podupkávaním do rytmu a strašne vážnymi výrazmi obličajov. Ako na jednom pohrebe pred dvoma rokmi, keď v dome kultúry Urnový háj pustili nebožtíkovi na želanie úvodnú tému zo Siedmych statočných.
Pozorujem to na matke. Dnes si nespieva tak často ako kedysi, ale country odrhovačky jej stále idú. Otec jej občas urobí doprovod na basgitare a ja márne hľadám ukulele, ktoré by som na konci "Až přijde ten den" mohol ako správny rocker rozbiť o stenu a potom sa ožrať na šalát.
Cestou domov som si spomenul na slečnu čašníčku, pretože som narazil na jej zdatného súpera. Pán v saku a s kufríkom, držiac sa tyče, obzeral sa po autobuse a akési zvuky mu vychádzali z úst. Moju domnienku, že telefonuje bez telefónu, vyvrátil po asi dvoch minútach, keď sa mu v ruke zjavil naozajstný mobil, ktorý si priložil k uchu a slovami No čo je, kokot ukončil vystúpenie. A tak pekne mu to išlo. Nikto sa nepridal, čo mi neprišlo čudné, pretože s netradičným dielom prírody, akým nenápadný autobusový pevec nepochybne je, nechce mať slušná anonymná spoločnosť čokoľvek spoločné.
Okrem toho, podľa ostatnej vlny dnes "chlapi" radše rapujú a v tomto smere je každý súper nezmieriteľný. Na pouličné fighty v slohových postupoch nadávania na život som si zvykol. Možno potrebujeme dať nášmu pohmkávaniu nejaký zmysel, závažnú tému. Väčšina dievčat nie. Človek potom s radosťou narazí na tie, ktoré tancujú výhradne tak, ako si samé pískajú. Alebo spievajú. Na veku nezáleží.
Ideálne súznenie s melódiou cítim v osvieženom melancholickom stave, keď decibely z môjho počúvadla nerešpektujú želanie okolia. Ďalší autobusový týpek. Ústami netreba dať nič najavo, ale trup si nepomôže. V ostrej zákrute sa nakláňam na opačnú stranu z úplne iného dôvodu. Zákony fyziky musia ísť bokom a prenechať miesto zákonom hudby. Ústavu si píše každý sám. V mojej je striktne obmedzená sloboda prejavu. Len vnímanie nepopísateľnej krásy...
Predsa len, raz som sa prejavil naplno a nezabodoval som. Vtedy sme na prednáške mali počúvadlá strčené do uší asi štyria a profesorka pri jednoduchom, opakujúcom sa refréne Góóól nemala chuť pridať sa. A ruky hore, ruky hore. Netrafili sme sa nápevom. S Kanadou sme prehrali 4:5. Zo všetkých štyroch som to najťažšie znášal ja, po priebežných desiatich koňakoch v zadnej lavici môj dobrý pocit z predmetu odišiel, pričom nás čakala ešte prednáška s Ivom Samsonom. Nutkanie odísť z triedy vyvrcholilo v najhorší moment. Keď Samson vstúpil do triedy s USA-lovesongom na perách, nahlas som vzdychol a bez vecí zmizol. Bezduché vyjadrenie, zjavne. Som presvedčený, že o nič prevratné som neprišiel. Zrazu som sa ocitol v 95 a spätne som vďačný kamarátovi, že ma nenechal spievať nahlas.
Melódií okolo nás je predsa tak veľa. V jedno nepríjemné ráno, trpiac kedysi tradičnú zápchu na Starom moste, som zrazu začul znieť sólo jazzovej trúbky. Niekto nenechal dopustiť, aby mu externé faktory pokazili pohodičku nad Dunajom. Odniesli sme si ju viacerí.
Hovorí sa o trhu s myšlienkami. Ja sa radšej pohybujem na trhu s melódiami. Je tam viac dievčat, znie predsudok. Len škoda, že nájsť súzvuk nie je jednoduché a sám sebe sa čudujem, že ako fanúšik vážnej hudby si podpíšem rozsudok po prvej vete. Je to umenie po všetkých stránkach. Životné metafory z dopravných prostriedkov, škôl, ulíc a iných zvyčajných útočísk potrebujú ten správny soundtrack. A kompatibilný prehrávač.
Percy dlhé roky spieval "The Song Remains the Same". Šlohnutý nick súhlasí a s vážnou tvárou sa pokúša dupkať do rytmu.
