Na to, aby ste vyrástli, stačí medzičasom nezomrieť a v tom som fakt dobrý. Zatiaľ som nebol ani len blízko. Príde vekom. Vlastne, veľmi starý chcem byť hneď teraz, aby som si nemusel donekonečna ospravedlňovať samotu.
Nie je umenie rozprávať, to byť rozprávačom je ťažké. Je to ako rozdiel medzi človekom, ktorý nezatvorí hubu a človekom, ktorý ju otvorí len vtedy, keď má čo povedať. A ani ten ešte nemusí byť rozprávačom z povolania. Alebo môže? Moja bývalá profesorka mi povedala, že som posibilista, preto tvrdím, že všetko je možné, hlavne mi veľmi neverte.
Jednými z rozprávačov sú komentátori pre denníky. To sú tie veci, ktoré sa predávali pred vznikom internetov. Príbeh im prinesie život a oni si ho vyložia po svojom. Stojí to prachy. Zámorskí komentátori pre Post či Times si dávajú na články niekoľko dní a keď majú výsledný produkt s titulkom, takzvané písomné logo, odošlú ho a plačú do vankúša, pretože spolu s editorom a vydavateľom sú poslednými, kto ich noviny číta. Viem to z ich webu.
Naši komentátori a stĺpčekári chrlia texty všetkého druhu denno-denne a ja naozaj neviem, ako to robia. Kamoš ich nazval profesionálni pičovatelia a ja som prikyvoval. Nuž, v podstate som sa len opakovane a neúspešne snažil držať hlavu priamo pri tretej fľaši vína, ale pre nezainteresovaného to mohlo vyzerať ako prejav súhlasu. Má pravdu. Keby onedlho expremiér vedel, že na druhý deň po neoficiálnom páde jeho vlády (do oficiálneho zostáva ešte porozdávať nejaké tie milióny eur) to budú superman z billboardu a prvá bloncka na čele krajiny dostávať zo všetkých strán, mohol si ušetriť nervy a tlačový zákon.
Komentátori/rozprávači si zrejme myslia, že plnia významnú úlohu: dokážu zo seba vylúdiť tón aj v situáciách, keď ostatní len nemohúcne zízajú s otvorenými hubami, že čo sa to deje. Oni to vedia. A keďže verím vždy poslednému článku, ktorý si práve prečítam, viem presne, na čo ktorý myslí.
"Especially in this age of Twitters, blogs and snuggies, it's a statement just to leave the house," povedal Maher. Parafrázujúc, aj v časoch spoločenskej nemoty by malo niečo znamenať, že máme svojich rozprávačov na každý deň. Rád by som videl prieskum o tom, koľko ľudí si po kúpe denníka otvorí ako prvú názorovú stranu. Nielen pre karikatúru.
Má to však jeden háčik. Profesionálni pičovatelia, nech chcú sebeviac, jednoducho neformujú spoločenskú diskusiu. Viem to preto, že na Slovensku zatiaľ žiadna nebola. Bola vôbec niekde niekedy? Pokiaľ viem, keď chce dať spoločnosť alebo jej časť naozaj najavo názor, pustí sa do diskusie päsťami a zbraňami. To už pochopili aj tí tibetskí chlapci v oranžovom. Vtedy všetci komentátori v teplúčku, tichúčku a veľmi pozorne sledujú televíziu a vytvoria si názor, ktorý tých vonku nezaujíma. Každý jeden deň!
Do tejto fázy indiferentnosti som napokon dospel aj ja. Preto som si povedal, že od prvého zasadnutia budúceho parlamentu s našimi pičovateľmi na štyri roky skončím. Nezaujímajú ma. Nechcem vidieť ich texty a rozoberať ich instantné názory. Pokúsim sa vystačiť si sám. Možno sa dostanem do takého stavu ochujelosti, že si nebudem pamätať, aký postoj som zastával pred mesiacom. (To zrejme budeme na rovnakej vlnovej dĺžke.)
A keď ma niečo tak zaskočí či prekvapí, že nebudem schopný slova, tak nech. Aspoň budem mať dosť času čítať Post a Times, aby som vedel, čo si mám myslieť o Obamovi.
