Lenže svoje miesto v srdciach voličov sa John McCain s Barackom Obamom (poradie neodzrkadľuje preferenciu autora, lebo žiadnu nemá) musia snažiť vylepšiť aj v situáciách, keď im každé ďalšie slovo, rieknuté na verejnosti, len škodí. A tak kecajú, tárajú, špinia druhého a snažia sa pri tom vyzerať vierohodne. Nech je však téma akákoľvek, forma sa nemení, a tak sa dostaví monotónnosť a očakávanie, že aspoň jeden povie "niečo", konverguje na minimálnu úroveň.
Práve preto je z času na čas ozdravujúce otvoriť si dva mienkotvorné denníky Washington Post a New York Times. Rozumej uvariť si kávu, zalogovať sa a kliknúť na sekciu Opinion. Je zrejmé, za koho jeden a druhý kope a v podstate je jedno, ktorý z autorov poskytne svoju nohu. Sila je relatívne rovnaká.
I stalo sa, že finančná kríza oboch tárajov a ich kandidátov na viceprezidenta primäla predstúpiť pred verejnosť a povedať mnoho súvislých viet. Veď čo iné by asi tak mohli urobiť? Bolo stopercentne isté, že Post aj Times na druhý deň venujú minimálne jeden komentár prešľapom a omylom druhej strany. Opakujem, veď čo iné?
Kríza je témou naozaj veľkou a po všakovakých rozprávkach o vojne a zdravotnej starostlivosti dokonca aj reálnou. Preto ma vôbec neprekvapilo, že táradlá po absolvovaní minimálnej prípravy takisto chceli zapôsobiť 3D, každý svojím spôsobom. Že ani jeden z nich nebol dobrý, to vieme. Ale čo všetko za tým dokážu vidieť Post (Michael Gerson) a Times (editoriál), stojí za pozornosť.
Začnem od demokratov (opäť bez autorskej preferencie). McCain je chodiacim lekárskym záznamom a vyhlásením, že základy ekonomiky sú sound, najlepšie preložiteľné ako "spoľahlivé", hovorí o zhoršení zraku. McCain potom zistil, že to nebola dobrá hláška, na rozdiel od e.g. "Tento problém vyriešime". A teda poskytol rozhovor, v ktorom za základ označil amerických pracujúcich. Times sa opreli najmä do zmienky o tom, že verí v amerických pracujúcich. Otázka znie: a Obama nie? Pointou kritiky bola redakčná úvaha, že kandidát republikánov problémy pracujúcich ignoruje. Nasleduje kopanec do Busha a jeho zlej ekonomickej politiky, samozrejme so zmienkou, že McCain žiadnu alternatívu neponúka. To je k osobe kandidáta asi tak všetko, aj keď ekonomiky sa týka ešte mnoho ďalších článkov. Trefa do čierneho.
A teraz Post. Keďže Obama k ekonomike nepovedal naozaj ani zbla, Gersonovi nezostalo nič iné, len sa od prvých slov oprieť do kandidáta a jeho kampane. Nie politických predstáv, ale to bude asi tým, že ich veľa nemá (aj keď jeho fanúšikovia veria v opak). Obama podľa Gersona ako taký vystupuje pokojne a uhladene, zatiaľ čo jeho kampaň je roztrasená a reakčná. Komentátor ho drbe po krokoch: najprv za výber viceprezidenta, potom za spôsob vedenia convention (s výsledkom straty politickej identity) a napokon za to, akým spôsobom reaguje na McCainove útoky. Jednoducho robí všetky kroky, pre ktoré sa demokrati opäť raz sami pripravia o víťazstvo vo voľbách. Opäť trefa.
Nádherné je, že každý deň sa spomedzi niekoľkých komentárov týchto denníkov, a to sú ich autori naozaj elita, nájde jeden, pri ktorom by si jeden z kandidátov mohol povedať: "Prečo mi to nenapadlo včera?" No preto, že to nenapadlo poradcom, speechwriterom a nikomu ďalšiemu, kto kampaň naozaj vedie. Je to tak, že táradlá sa nechajú vysmievať na verejnosti a tie slová, ktoré by naozaj mohli použiť, si maximálne prečítajú na druhý deň v novinách.
Zdanie, že slová kandidáta majú silu, ak ich uzná aj druhá strana (najmä zafarbené médiá), nie je tak celkom od pravdy. V tomto prípade sa obaja prezentovali v tak slabej forme, že zgustnúť si na nich nebol problém. A urobiť to s prezieravosťou a s podporou argumentov, to stojí za zmienku viac než skutočnosť, že táradlo sa niekde objavilo s mikrofónom v ruke.
