Z ponúknutého zoznamu reakcií na haváriu lietadla s prezidentom Poľska a 95 spolucestujúcimi som si opakovane prečítal len jednu. Tú od Václava Havla. Povedal: "Kaczynského smrť ovplyvní dejiny Poľska. Nie preto, čo sa skutočne stalo, ale pre dohady, ktoré sa začnú šíriť." Zrejme si medzičasom stihol prečítať noviny, teda ich e-vydanie.
V jednom prúde dohadov je to tak (paradoxne, na rozdiel od tohto shitu): tragédie robia z novinárov poetov tretej kategórie, veľmi presvedčivo skladajúcich metafory a nachádzajúcich inotaje, akým vedúci vydania jednoducho nemôžu odolať. Druhá Katyň? Jasné! "Symbol utrpenia národa"? Sem s tým! Takto napríklad vyzerá „spravodajstvo“ z titulnej strany denníka SME. Nebojte sa, smútku je dosť na ďalších päť strán.
Poľsko teraz potrebuje jednu jedinú vec: pokojnú výmenu elít. Žiaľ nejako prekoná samo. Časom. Robí to človek jeden a rovnako to robí národ ako taký. V sobotu bude pohreb bývalého prezidenta, v nedeľu sa o tom bude hovoriť pri obede a v pondelok začne čas prirodzeného zotavovania. A minimálne dvaja ľudia sa budú čudovať, že nikto nie je s nikým spojený o nič viac (tu a tu).
Vtedy našťastie nebude dôležité, čo sa píše dnes. Prečo našťastie? Lebo si viem predstaviť (keď už) lepšiu "morálnu podporu" krajine, ako písať, že je prekliata, pričom len tak nepatrne naznačiť, že vďaka behu dejín ju niečo podobné postihne opäť (Zavedenie eura?). Aj priemerne inteligentný človek vie, že dve udalosti na jednom mieste v priebehu sedemdesiatich rokov majú spoločné len jedno: nič. A pýta sa len tak na okraj podotknúť, že ruské lietadlá nie sú za ten čas o nič kvalitnejšie.
Prečo to nevedia ľudia, ktorí podľa popisného slovíčka tvoria mienku? Možno to aj vedia, ale to by sa zrejme míňali s ich nadriadenými, ktorí mienku predávajú. V akýchkoľvek časoch. Áno, zvykli sme si na ohromneveľapalcové titulky, využívajúce silu slova. Aj na snímky na dotvorenie atmosféry. Dokonca aj na to, že text nemôže byť celkom sterilný, aj keď by mal.
Na druhej strane, žiadna reportáž o smrti desiatok ľudí Hviezdoslavov Kubín nevyhrala a premýšľanie nad zmyslom tragédie malo zomrieť s antickými dramatikmi. Preto som napríklad začal sledovať dianie na Haiti až na tretí deň po vyčíňaní Matky prírody, veď je jasné, že naše malé denníčky na tvorenie mienky nie sú v žiadnom smere výnimkou.
Pointa však zostáva: nechajme mýty a emocionálne prežívanie na pospolitý ľud. Občas to dokonca potrebuje. Vo mne zostal pocit, že keď už aj titulná strana "seriózneho periodika" nestojí ani za jeden cent, nemám chuť zisťovať, ako je na tom jeho zvyšok.
