Práve otázky by mali byť na poprednom mieste zoznamu vecí, ktoré sa kladú ľahko. Okrem toho, ako môžete začať rozhovor odpoveďou? Nejde to. Predstavte si, že niekoho stretnete po dlhom čase, len tak na seba narazíte na ulici, a začne sa fáza rozhovoru, ktorú každý odštartuje bežným spôsobom. Ahoj, tak ako? Všetko v pohode? Máme svoje "odpichovačky". Rozhodnete sa pre opačný spôsob a je zle. Prídete za známym a poviete: "Tak ahoj, Jozef. Máš sa zle. V manželstve ti to neklape a začínaš plešatieť. Rád som ťa videl." Je zaručené, že keď sa stretnete najbližšie, bude mať pár oznamovacích viet pre vás.
Možno je to tá najprirodzenejšia vec. Ako malí nerobíme nič iné. Vrieskame od hladu, robíme prvé krôčky a chceme všetko vedieť. Lenže potom sme dospelí a len veľmi málo vecí nás vie uspokojiť viac, ako dobrý pocit z toho, že sa s niekým podelíme o svoju múdrosť. Veď kto by sa mal celý život trápiť tým, že mu niečo nie je jasné? Chceme skončiť ako filozofi? Alebo anketári? Nie, tí majú svoje problémy. My vieme viac a je celkom smiešne, keď náš chcú knihy alebo hlas ľudu presvedčiť o omyle.
Iné je to v práci. Tam sú ľudia, ktorých všeobecne nazývajú "nadriadení". Tváriť sa múdro, dokonca byť múdrymi, to je ich práca, nie poddaných. Zamestnanie je však rovnako jedno z tých miest, kde sa musíme naučiť dávať dobré odpovede. Nepýtať sa často a nepýtať si veľa, alebo naopak, ale byť pripravený na odpoveď. Najčastejšou z nich je "Áno". Vtedy je človek hviezda, pritom nemusí poznať mená ľudí, ktorí sedia pri susedných stoloch. No a keď v správnom momente zasadíte perfektný direkt jedným poriadnym "Nie", je úplne jasné, že si stojíte za svojím slovom. Aj keď len za tým jedným. Súvetia si nechávate na pracovnú prestávku, keď je ťažké brať niekoho vážne.
Mojím pracovným problémom je, že otázok mám dosť a niektoré považujem za obzvlášť dobré, ale tí, ktorých sa mám pýtať, vo mne vzbudzujú strach. Proti tomu sa nedá bojovať. Ešte nikto neprišiel na to, ako počas rozhovoru medzi štyrmi očami "zavesiť telefón". Stojíte oproti kolegovi, ten vám niečo hovorí a vo vašom vnútri sa odohráva prirodzený človečenský pocit, že strácate záujem. Čo poviete? Keď držíte v ruke slúchadlo, stačí "Ozvem sa o minútku". Hej, a po desiatich minútach máte pocit, že ste na niečo zabudli. Ale tu to zrazu nefunguje. Nedá sa stáť oproti niekomu a povedať: "O minútku ťa budem počúvať ďalej", a odísť preč. Dá sa len jediné - čo najmenej sa pýtať.
S takýmto profilom som asi urobil veľkú chybu, keď som sa dal na spravodajské chodníčky. Predchádzajúce roky to bolo v poriadku, pretože som bol v styku len s textom. Text je fajn, je tichý a nepýta jesť, keď začne otravovať, jednoducho ho s maniackym výrazom v tvári brutálne vymažete a začnete odznova. Lepšie, ak sa dá. Narábať takto so slovami vo chvíli, keď sa súkajú z úst von, je tažšie, než vrátiť sa v čase a dať si preventívne pár faciek. Nejde to. Samozrejme, potom sa sami seba pýtate, čo ste to za vola. Aj to je dilema. Je frekvencia výčitiek svedomia vyššia pri iných, alebo keď sa pozeráte do seba? Na začiatku je dobrý úmysel, nasleduje jeho veľmi zlá realizácia a na konci za vami príde svedomie a spýta sa: "Ty si nedáš povedať, však?"
Od textu ku kontaktu s reálnym svetom môže viesť tá najdlhšia cesta, napríklad ak ste Woody Allen, alebo si to švihnete skratkou. Ten prechod je zákerný, zrazu sa nedá robiť nič iné, len povedať "Áno" a ísť. Ak poviem "Nie", pôjde niekto iný a ja sa sám seba môžem pýtať, čo pekné sa dalo kúpiť za ušlú prémiu. Len celkom nedávno som sa v tejto situácii ocitol, ako inak, kývnutím hlavou. Pripravené bolo všetko okrem mňa. Aby som to uviedol na pravú mieru, dotyčná osoba odpovedajúca mala sedieť na svojom mieste, pýtať sa mali iní a ja som to mal spolu s kolegom sprostredkovať, prípadne prispieť. Vyzerá to ľahko, ale aj tu sa dá potknúť.
Nepotrebujete na to ani žiadnu známu osobnosť, horúce chvíle vám vie pripraviť hocikto, hocikde. Napríklad pokladníčka. Idete nakúpiť a aspoň chvíľu máte dobrý pocit, že sa medzi ostatnými ľuďmi pohybujete s plnou peňaženkou. Prídete k pokladni a po niekoľkých desiatkach pípnutí zistíte výslednú sumu. Podáte peniaze a myslíte si, že tým sa to končí. Nie. Pani v rovnošate na vás hodí psie oči, ustarosteno stiahne lícne svaly a riekne: "Drobné nemáte?" To stačí, kapitalistický ideál o dobrom vzťahu medzi nakupujúcim a predávajúcim je preč. V peňaženke, nohaviciach, kabáte, jednoducho nenazbierate toľko mincí, aby ste pokladníčku zbavili smútku. Ona má zlý pocit, lebo výdajom mnohých bankoviek utrpia ďalší zákazníci a vy si v duchu nadávate, čo ste to za človeka bez mincí. A keď prídete domov a vidíte, že ich počet na vašom stole by uspokojil minimálne štyri pokladníčky, aj to krásne jedlo, čo ste si kúpili za vaše peniaze, bude v prvom momente chutiť nejako inak.
Čo už, nedá sa tomu vyhnúť. Takže som doma ležal a myslel na to, čo všetko sa čochvíľa môže stať, keď zazvonil služobný telefón. Nadriadený mi oznámil, že osoba odpovedajúca ochorela a rozhovor odložili. Ani som nestačil vzdychnúť, keď sa spýtal: "Že ti odľahlo?" Nastal moment, keď som využil šancu na perfektný direkt a zahlásil "Nie."
Prečo? Nie som predsa idiot. Našli by sa iné pomenovania, ale radšej sa ani nepýtajte.
