I
Snáď osudom je, že človek takto vyhranený stretáva susedov na každom kroku. Okrem bytových a domových podvodníkov, ktorí sa líšia počtom natrhnutých svalov po nepripravenom výskoku z okna, sú nechcenými metasusedmi prísediaci v dopravnom prostriedku, kolegovia z práce, miestami obyčajní ľudia s potrebou prehovoriť. Tento vzťah je veľmi ťažko zdieľateľný, najmä vtedy, ak je pre jedného účastníka vyslovenie nepríjemný. Natoľko som sa dokázal vymaniť zo zradného kruhu človečiny, že sa mi stavy úzkosti a triašky ani nechcú spätne predstaviť.
Po anabáze v domove a mojej chvíľke hrdinstva, za ktorú ma dokonca potajme pochválil zakázaný Rád sedemročných, som sa o svoje duševné zdravie musel starať od prvého stretnutia s reálnym životom. Nebola to ľahká cesta. Okrem toho, že som nevedel, kam ma zavedie, nemal som potuchy, koho na nej musím stretnúť. A že tých ľudí nebolo málo. Prívetivý kurátor so slabosťou pre tmavé zákutia, hordy úradníkov a postaršia realitná agentka, prvý zamestnávateľ a jeho úlisní podriadení a iné. Obdivoval som bežných ľudí, ktorí sa s istotou a pohŕdavou ľahkosťou približovali týmto zákerným jedincom a nadväzovali krátkodobé, čisto bezvýznamné sociálne vzťahy, pretože sa to akosi patrilo. Pestoval som v sebe pochopenie pre pravidlá tejto veľkej spoločenskej hry a keď došlo k najhoršiemu, občas som aj jedno-dve dodržal. Nedalo sa s tým nič robiť. Vekom a potrebami som sa však ocitol v pozícii životom skúšaného nestraníka, ktorého pocity hraničili s mukami vyvrheľa, na smrť odsúdeného za nesprávne podanie ruky. Uvedomujúc si svoju bezvýchodiskovú situáciu, musel som nadviazať jeden jediný úzky vzťah s človekom, od ktorého som nechcel nič iné, len pomoc.
Jeho kancelária bola zastrčená kdesi v menej frekventovanej uličke starej časti mesta, kde sa s pravidelnosťou pohybovali len opilci a dláždiči. Po niekoľkých návštevách som sa potešil, že ich viem rozoznať. Cestou na prvé sedenie s mužom neveľkej postavy, zato veľkých a pozorne počúvajúcich uší, som rozvážne premeriaval každý svoj krok. Boli približne rovnako dlhé. Doktorovi Hildenstrandovi patrili tri miestnosti na druhom poschodí pramálo udržiavanej budovy. Po nevydarenej obnove fasády dostala rustikálny nádych a nebyť moderných dverí na kľučku, dnu by som veruže nevstúpil. Za dverami ma čakala krátka chodba a točivé schodisko k uvítacej miestnosti. Po celý čas, čo som k doktorovi Hildenstrandovi chodil líhať na pohodlný diván a spievať duet s vetrom o neľahkosti spolubytia, nestretol som jediného človiečika. Táto opustená galaxia za veľkými dverami s kľučkou na mňa pôsobila upokojujúco a veľmi som sa potešil, že na doktora tiež. Jenoducho sa mi uňho páčilo. Samozrejme, uvedomil som si, že praktikovanie ležania a pindania by som zvládol aj doma, ale prítomnosť človeka, toho jediného, ktorý bol úprimne a bez slova mojej strane, však bola príliš posilňujúca na to, aby som sa jej vzdal.
II
Každou cestou som spomínal na prvé stretnutie, ku ktorému by nikdy neprišlo, nebyť vizitky inzerčného charakteru, ocitnuvšej sa jedného dňa v mojej schránke bez menovky, dvierok a stien. Keď som ju zdvihol zo zeme, mal som pocit istoty, že prišla mne. "Na úteku s doktorom Hildenstrandom. Ľudí neprijímam", oznámil mi kúsok papiera. Spolu s adresou a mininávodom na otvorenie dverí. Vizitku som si pre istotu nechal v ruke, aby som ju cestou do bytu nestratil. Do večera som si ju prečítal minimálne x-krát. Pod vplyvom nadšenia som neuvážene zaujal k celej veci symbolický postoj a bolo to akési vnútorné presvedčenie, že uvedená adresa bude správna, správna pre mňa. Doteraz ju mám uloženú v zásuvke a občas si ju len tak pozriem. Aby som nezabudol, aké to bolo nadchnúť sa pre iného človeka a jeho nákazlivé opovrhovanie.
So svojou predstavou som sa odhodlal kanceláriu doktora Hildenstranda navštíviť. Keď ulice zahalilo rúško noci a svojej práci boli oddaní už len psychiatri a zlodeji, vystopoval som tú správnu ulicu a jej veľké dvere, ktoré akoby čakali, že ich otvorí správna ruka. Odkopol som telo opitého dláždiča, podľa návodu vstúpil dnu a dorazil k dnes už známemu točitému schodisku, ktoré ma doviedlo do nikým nestráženej miestnosti. Nebolo v nej nič. Ani telefón, ani vešiak, v šere bol problém nájsť steny. Miestnosť bola úzka a dlhá a na jej druhom konci bol vstup do príbytku doktora Hildenstranda. Vedel som, že tam býva. V rohu svojej pomerne veľkej izby mal postavený obrovský kufor,v ďalšom rohu sa nachádzal diván a stolička pre poslucháča a oproti nim ma čakával doktor, sediac za svojím stolom so zelenou lampou, ktorá ma zakaždým počúvala rovnako pozorne ako on. Bola to podarená dvojica, ktorá mi robila spoločnosť v neľahkých časoch vrcholiacej socializácie. Urobila na mňa dojem už v prvý spoločný moment. Za stolom boli dvere, taktiež s tajomným systémom kľučky. Nevedel som, načo sú tam, pravdepodobne za nimi niečo bolo, ale doktor na to nikdy nezaviedol reč a ja som bol presvedčený, že všetko zvyšné, čo do normálneho príbytku patrí, sa nachádza práve za nimi. Bol som rád, že aj doktor má svoje miesto na súkromie.
III
Zelené svetlo ma priviedlo na druhý koniec dlhej miestnosti na prvý raz. Doktor Hildenstrand tam sedel za svojím stolom. Nesmelo som kopol do kufra, zostal nehybne stáť na úkor zlomeného palca, načo sa doktor otočil a spod kolien svižne strhol pavučiny. Dal mi jasne najavo, aby som ani nepremýšľal nad podaním ruky. "Čakal som vás veľmi dlho. Veľmi dlho. Vedel som, že raz musíte prísť." Tak znelo jeho úvodné osobné stanovisko.
"Ako ste to moli vedieť?"
"Na priame otázky neodpovedám," rázne odpovedal a keď si uvedomil celkom zjavný paradox, umierneným tónom pokračoval v prezentácii formy nadchádzajúcej spolupráce. "Pravidlá poznáte, pretože podľa nich ste doteraz žili. Keby som bol Kubrick, nechám si priniesť gulečníkový stôl, s pohárom whisky sa oň opriem a zarecitujem vám pätnásťminútový monológ o klamstvách a maskách, ktoré nás majú zastrašiť a položiť do kolien.
"Keby som bol Cruise, nemusím hľadať vieru."
"Mojím divánom nepohrdnete tak či tak. Je tu a bude tu len pre vás. A my takisto," povedal a s úsmevom pohladkal lampu. "Všetko, čo potrebujete vidieť, je toto svetlo. Privedie vás sem a odprevadí vás von. Keď skončíme, budete vedieť, že výjsť von je rovnako fajn ako vstúpiť dnu."
"Pochybujem. Volám sa..."
"Toto sme si hádam vyjasnili. Ďalej, ste len vy a ja. Nikto iný. Zatiaľ, pretože vaša kúra nebude krátka. Cestou domov alebo sem nič nevravte, nič. Vezmite si dovolenku, budete viesť život v dvoch izbách. Ak sa toho budete držať, napoli sme vyhrali. Nejaké otázky?" Zasmial sa, ale aj tak by som nič nepovedal. Rukou mi naznačil, aby som si ľahol a začal. Keď som ležal prvýkrát, dovolil mi povedať len niekoľko viet a poslal ma späť do noci. Nerozumel som tomu, ale námietky boli zbytočné. Vzdialil som sa od svetla, aby som sa k nemu mohol opätovne vrátiť.
Dozvedel sa všetko. O detskom domove, ďalších rokoch v spoločnosti kurátora, agentky, šéfa a všetkých ostatných, ktorých svet sa mi hnusil. Nevidel som, či súhlasne prikyvuje, alebo sa neveriacky chytá za čelo, mal som pred sebou len stenu s odrazom svetla. Keď som sa podchvíľou zasekol, vytvoril rukami zajačika, čo ma povzbudilo do ďalšieho rozprávania. Trvalo to týždne, o ktorých musím mlčať. Okrem toho, že som konečne mohol bez kŕčov hovoriť v prítomnosti iného človeka, aj keď bezpečne otočený chrbtom, sa mi neuveriteľne zapáčilo ležanie. Keby som sa nebál používať telefón, vozil by som sa domou sanitkou. Doktor Hildenstrand, neveľký muž bez diplomu a budúcnosti, nevravel takmer nič. Jeho obvyklé dve vety boli "Pokračujte" a "Aký je dnes deň?". Dvakrát si mimochodom odkašľal.
V jeden večer sa absolútne nečakane osmelil. "Zajtra prídete naposledy."
"To nemôžete myslieť vážne. Veď ešte nič neviem. Len nehybne táram."
"Nebojte sa, zajtra sa budete cítiť úplne inak. Ste v podstate hlupák, takže dnes vôbec netušíte, čo vás čaká. Ale to je v poriadku."
IV
Moja posledná noc. Čo si počnem? Trochu som smutný, no zároveň nedočkavý, lebo ma nesmierne zaujímalo, prečo ma doktor vyliečil tak, že o tom absolútne netuším. Po uvítaciu miestnosť bolo všetko obvyklé. Keď som vošiel, trochu som stŕpol. Na konci boli dve svetlá. Jedno zelené, druhé jasnejšie a nepríjemnejšie. Miestnosť bola zrazu veľmi dlhá.
Jedným pohľadom som zistil, že kufor aj doktor v miestnosti chýbajú. Dvere do tretej izby boli prvýkrát pootvorené. Nevedel som, čo robiť, ako sa vôbec pohnúť. Z miestnosti sa ozvali slabé vzdychy a doktorov prívetivý hlas. Ubehlo niekoľko sekúnd, človiečik vyšiel von, v bielom plášti a s dôležitým výrazom. "Nelíhajte si," takmer zareval. "Poďte za mnou." Otočil sa a vošiel za tým cudzím svetlom. Musel som ísť za ním, vohnal ma dnu pocit, že tentoraz potrebuje on mňa. Vybavenie izby bolo jednoduché. Na stolíku bol položený ťažký kufor, tentoraz otvorený a natočený smerom k doktorovi. Izbe dominovala posteľ, na ktorej sa zvíjal na kosť vychudnutý plavovlasý chlap. Vek som sa neodvážil odhadnúť, v podstate som pri tom pohľade nemal odvahu na vôbec nič. Ruky i nohy mal priviazané o nohy postele, oči a jazyk odložené pri hlave. Z tuku zostalo zopár brušných vankúšikov. Doktor sa naňho občas pokojne pozrel, občas na mňa. Moje zmysly na moment prestali pracovať a bol som rád, že stojím na nohách. Konečne som začal cítiť silu terapie.
"Tak to vidíte, ani moja liečba nie je zadarmo," začal doktor so záverečnou rečou, leštiac rúčku na pílke, ktorú vytiahol z kufríka. "Ale to je prirodzené. Ak si vezmem len nás dvoch, nič by som nechcel. Nie sme však osamote. Tíško, chlapče, hneď to bude. Keď som sa o vás dozvedel, museli ste sa dozvedieť vy o mne. Váš šéf je veľmi starostlivý človek, svojich podriadených si váži a rešpektuje ich slabosti, ale vy ste príliš unikátny prípad, aby vás nechal na pokoji. Opísal mi vás veľmi podrobne, ale vlastne ani nemusel, stačili mi tri-štyri kúsky, aby som si poskladal vašu mozaiku. Toto odporné miesto, o ktorom som ani netušil, sa vám muselo stať druhým dôvodom. Prvý krok k úspechu. Urobili sme ho hneď v prvý večer. Ste naozaj unikátny prípad, už som vám to vravel? A teraz máte všetko."
"Mám pred sebou smrtku."
"Naopak, to je váš nový život. Pozrite sa na seba. Naučili ste sa rozprávať, naučili ste sa byť s niekým iným a neklásť hlúpe otázky. Nič viac do práce nepotrebujete. Samozrejme, to ste vedeli aj doteraz, ale vďaka jednému slabému svetlu zmizol všetok panický strach." Ten všivák mal pravdu. Dokonca viac než to, v tejto situácii som sa prvýkrát cítil absolútne prirodzene. Pozeral som sa mu do očí, vlastne prvýkrát od nášho úvodného stretnutia, počúval som ho a bolo to v poriadku. Pristihol som sa, že sa usmievam.
"Chýba vám posledný krok, potom môžeme vašu liečbu považovať za skončenú. Musíme sa zbaviť tieňu minulosti. Nie, nie je to symbolický krok, ale skutočná obeta novému životu. Životu za svetlom." Ruky strčil do kufríka, vytiahol mäsiarsky nôž špičkovej kvality, zopár menších pílok, dva nebožiece a ďalšiu handru. Mužské telo sa občas pohlo, celkom nezmyselne. Doktor Hildenstrand si natiahol rukavice, jeden pár podal mne a lakonicky vyhlásil: "Máte právo na jednu otázku."
"Čo má znamenať tento rituál?" Zasmial sa.
"Je to veľmi jednoduché. Posledný tieň minulosti je posledným tieňom starého života. Ten sa musí skončiť tu a teraz. Vari si myslíte, že moja vizitka s adresou sa na zemi pred vaším bytom ocitla len tak? Skúsenosť mi vraví, že dôležitá je dobrá správa a na poslov sa nikto nepýta. Najmä na tých, ktorí nič nevideli a nemôžu nič povedať. No tak, už tam toľko nestojte a poďte mi pomôcť. Nový život nepočká a ja by som rád čo najskôr vypadol z tejto tmavej diery."
