Páči sa mi tento frazeologizmus.
Podľa mňa je 'ísť s kožou na trh' rozhodnutie/odvaha ukázať neistotu a zraniteľnosť a niesť potom tie následky.
Ustáť to. Aj v dlhodobom horizonte.
Ale nebolo to tak vždy.
Ja som vlastne dlho žila v presvedčení, že silní sú tí ľudia, ktorí nedávajú najavo obavy.
Nepýtajú si rady.
Neukazujú svoju neistotu.
Stoja neochvejne. Stoickí, múdri, chladní, kompetentní.
Neukazujú svoje pochybnosti. Až to vlastne vyzerá, že žiadne nemajú.
A vyzerajú, že sú fakt silní!
Ja sama som si, naopak, pripadala ako tá slabá.
Lebo ja som bola často tá, ktorá veci sledovala, učila sa, prispôsobovala sa, nahlas povedala "...tomuto nerozumiem, toto nepoznám, toto neviem".
Ja som bola v terapii.
A síce sme v 21.storočí, ale v očiach mnohých je to ešte stále tabu a znak zlyhania: "šibe jej", "potrebuje cvokára". Okolie získa dôvodné podozrenie, že nezvládaš svoj život.
A zrazu vyzeráš, ako ten slabý kus.
Neschopný a nerozhodný.
Lebo si odhalil svoje slabé miestach, ukázal zraniteľnosť, išiel s tou nechránenou kožou na trh...
Život (a terapia) ma naučili uniesť moment, kedy nemám všetko pod kontrolou.
Ja som si totiž fakt dlho myslela, že silný je ten, kto nepotrebuje pomoc.
Kto nemá potrebu rozoberať emócie.
Nehovorí o pochybnostiach. Na všetko má odpoveď.
A že ja som teda slabá, lebo nič z toho nespĺňam...
Ale dnes si po všetkých búrkach v mojom živote uvedomujem, že ja nie som slabá.
Hoci plačem.
Riešim.
Pochybujem.
Nemám odpovede.
