Napísala som text. Aj som ho zverejnila.
A potom som ho celý prepísala (do TEJTO verzie).
Lebo namiesto "myslím si a cítim toto", to bolo zrazu o tom, že "pohľad spoločnosti je..." , a "my ako väčšina".
Čítam to po sebe a mám ten divný pocit, že to nesedí. Že tam je dymová clona.
Ups, I did it again.
Áno.
Všimla som som si, že moje najúprimnejšie a podľa mňa aj najlepšie textu vznikajú z frustrácie a bolesti (áno, aj fyzickej).
Vtedy kašlem na spôsoby, na ohľady, na servítky. Vtedy poviem, čo ma tlačí.
Ale keď píšem o javoch a témach, ktoré sa dotýkajú nielen mňa, vtedy spanikárim.
A začnem vysvetľovať.
Mudrovať s poučkami a oháňať sa zložitými slovami. Lebo "...to som si nevymyslela JÁÁÁ! To tuto píšu!"
Začnem to baliť do vaty, obchádzať, prihadzovať trblietky.
Vymením realitu za slidy z prednášky sociológie.
Nech to nie je také surové.
Nech sa niekto neurazí. Nechceme drámu.
Hnevá ma to.
Lebo potom mám pocit, že som prišla len do polovice pravdy.
Že som chcela niečo povedať, ale cestou som odbočila do Lidla a vrátila sa cez les.
.
.
.
