Pred troma týždňami som pri narodeninovom stole mala zaujímavý rozhovor. António, prezývaný Hviezda, je taký náš miestny filozof. Má 18 rokov, zbožňuje výroky a poéziu, stále rozpráva o láske a šťastí. Ako si tak pochlipkával multivitamínový džús, povedal mi: ,,Adriana, myslím si, že tu v Kala-Kala nie si šťastná." Zarazená som sa opýtala: ,,A to už prečo?" António zahryzol do kuraťa, trochu ho pochrumkal a pokračoval: ,,No vieš, nedáva to logiku. Odišla si zo Slovenska do Angoly, ďaleko od svojej rodiny a frajera, aby si pracovala v centre s chlapcami z ulice. Často vás otravujeme, klopeme vám na dvere, stále od vás niečo chceme, niektorí vo vzťahu k vám zabúdajú na rešpekt. Dokonca tvrdíš, že tu nedostávaš žiaden plat, čo ti teda vôbec neverím, lebo nie je možné, aby si to všetko podstúpila a nič za to nechcela." Úprimne som odpovedala: ,,No vidíš. A napriek tomu všetkému som tu šťastná." António namietal: ,,Nie, to je nemožné. Predstav si myš v kurníku plnom kuracích hovien. Povedz mi, je šťastná?" Zmrazilo ma. Silno som ho chytila za ruku: ,,Teraz si ty predstav vtáčika uprostred lúky plnej kvetov. Povedz mi, je šťastný?"
