Reč prišla aj na kvalitu absolventov a vysvetlenie pána vedúceho ma prekvapilo:
„My už(!) nechceme žiadnych absolventov (myslel tým absolventov príslušného profesionálneho zamerania). Pracovný trh je plný ľudí, ktorí sú ochotní prijať pravidlá hry – lojálnosť k zamestnávateľovi, pracovitosť, disciplína, flexibilnosť. V priebehu týždňa – dvoch človeka zaškolíme pre potrebné činnosti (väčšinou viacero pozícií, ktoré sa môžu podľa potreby meniť)...“
Napriek všetkému som vo vyjadrení postrehol skrytú výčitku: systém, ten systém, ktorý by mal pripravovať primerane kvalitných absolventov pre potreby praxe, dlhodobo zlyháva. Akoby tu školstvo existovalo pre školstvo... a pre jeho úradníkov (žiadalo sa mi v duchu dodať).
Iný, drobný (mikro) podnikateľ – živnostník, s ktorým som sa na tému porozprával, ani nevedel zadefinovať požiadavky, ktoré by na absolventa mal. Z jeho vyjadrenia vyplývalo, že „použiteľný“ by bol absolvent, ktorý má prehľad o profesii, je schopný pružne reagovať na potreby konkrétnej situácie, nápadito a tvorivo riešiť prípadné problémy a dobre komunikovať s nadväzujúcimi profesiami (vo firme, alebo v iných firmách). Ako by malo vyzerať vzdelávanie, aby jeho výsledkom bol takýto absolvent, to už definovať nevedel.
Veľký výrobca, s ktorým škola spolupracuje má vo veci jasno: pre konkrétne pracovné pozície požaduje jednoznačné (presne určené) kompetencie.
Pokiaľ by sa pri reforme školstva vychádzalo z vyjadrenia zodpovedného vedúceho pracovníka malej firmy spomenutej na začiatku, stredné odborné školy by sme mohli bez rozpakov zrušiť. Žiaci by prešli akousi všeobecnou prípravou s opatrnými polytechnickými prvkami (aby neboli odradení a znechutení prípadnými nárokmi kladenými na ich výkon) a potom by sa v samotnej firme kvalifikovali podľa potreby.
Nepripomína to jednu z teórií o smerovaní vzdelávania? Ešte aj dnes ju niektorí teoretici prezentujú ako „svetový trend“.
Zosúladiť požiadavky drobného podnikateľa – živnostníka s možnosťami vzdelávacieho systému je náročný proces. Na jeho konci musí byť zlepšenie kvality odborného vzdelávania a podmienok, ktoré pre to treba vytvoriť. Nejde totiž len o definovanie požiadaviek malého podnikateľa, ale aj ich primerané zovšeobecnenie zakotvené v školských vzdelávacích programoch. To by mohli vedieť odborníci s praxou vo vzdelávaní, aj v profesii. Učitelia, ktorí majú priamy kontakt s praxou, ktorú aj aktívne vykonávajú.
Alebo opačne – odborníci z praxe (a s praxou), ktorí sú ochotní svoje vedomosti, zručnosti a najmä skúsenosti ponúknuť vzdelávaciemu systému, ktorý pre takúto formu „spolupráce“ vytvorí podmienky.
Informácia o priebehu a výsledkoch verejnej diskusie k materiálu Správa o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu (https://www.minedu.sk/data/att/5256.pdf) sa na strane 24/25 s týmto problémom vysporiadala takto: „V súčasnosti je skoro nemožné získať takýchto učiteľov do odborných škôl technického zamerania“.
Súčasné predstavy o fungovaní duálneho vzdelávania mi pripomínajú viac snahu zbaviť sa zodpovednosti školského systému za kvalitné odborné vzdelávanie a presunúť ho na plecia niekoho iného.
Tu sa mi žiada citovať vyjadrenie Klubu 500 k čerstvo prijatému zákonu:
„Namiesto toho aby sme reformovali štátne inštitúcie, ktoré sa priamo odbornému vzdelávaniu venujú, a vytvorili štíhly, efektívny a transparentný centralizovaný model riadenia za plnej účasti zamestnávateľov… cítiť lobistické snahy na posilňovanie existujúcich štruktúr bez akýchkoľvek zákonom stanovených pravidiel a bez garancie ich odborného zabezpečenia.“
