Už v prvých fázach zvýšeného záujmu o školstvo (štrajky učiteľov a následne sľúbená reforma) som si všimol jednu zvláštnu skutočnosť: médiá rozlišujú maximálne gymnáziá a „ostatné“ stredné školy. Ani slovko o stredných odborných školách takého, či onakého zamerania, ani zmienka o špecifikách stredných škôl technického charakteru (tie známe priemyslovky, ktorých rušenie bolo kritizované aj v tzv. verejne diskusii k správe...), ani náznak, že existujú aj učňovské odbory (na ktoré aj v súvislosti s módnym termínom „duálne vzdelávanie“ mnohí s nostalgiou spomínajú).
Stredné odborné školstvo bolo v mediálnom priestore jednoducho jedným veľkým balíkom plným problémov.
Akosi mi tam chýbala analýza – doslova rozbor, rozklad, rozloženie na jednoduchšie prvky (možno sa udiala, ale pod dobre priliehajúcou pokrievkou).
V tomto prípade rozdelenie stredných škôl do skupín podľa odborného zamerania. Každé má totiž svoje špecifiká, svoje požiadavky, svoju špecifickú väzbu na prax, v súčasnom chápaní = na zamestnávateľov. Nasleduje rozdelenie na študijné (maturitné) a učebné odbory, ktoré je nevyhnutné predovšetkým vo vzťahu k forme zamestnania (samozamestnanie, či zamestnanecký vzťah typu závislej práce).
V tejto súvislosti si dovolím nebrať do úvahy tzv. centrá odborného vzdelávania, ktorých lajtmotívom bol občas predovšetkým marketing zriaďovateľských úradov.
A ako to súvisí so Zákonom o odbornom vzdelávaní a príprave, ktorého podstatnou súčasťou je tzv. duálne vzdelávanie?
Z vyjadrení kompetentných mám pocit, že poslaním celej akcie je opäť šetrenie prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Ako bolo viackrát povedané a citované, školy nemajú „na to“, aby vybavili školské dielne potrebnou technológiou, alebo personálom.
Bodaj by mali. Veď nemajú ani na toaletný papier.
Nemá na to ani štátny rozpočet. Veď ako by aj mohol, keď každý samosprávny kraj si „vybudoval“ skoro kompletnú sieť stredných škôl...
Žiadna komunikácia, žiadna koordinácia, ktorá by viedla napríklad k personálne, technicky a technologicky veľmi dobre vybavenej strednej odbornej škole (myslím najmä na školy technického zamerania), ktorá by vzdelávala pre potreby niekoľkých, či viacerých krajov.
Systém duálneho vzdelávania, ako je v súčasnosti prezentovaný, je podľa mňa vhodný predovšetkým pre učňovské odbory. Súvislé prevádzkové praxe, ktoré sú súčasťou vzdelávania v študijných odboroch aj teraz, pri ich zodpovednej príprave a realizácii stačia na oboznámenie sa študentov maturitných odborov s reálnou praxou.
Na záver krátka nostalgická spomienka:
Pred viac, ako 30-timi rokmi som začal pracovať ako učiteľ odborných (teoretických aj praktických) vyučovacích predmetov na strednej priemyselnej škole technického zamerania. Vtedy (v roku 1984) a niekoľko rokov potom, škola pripravovala stredoškolsky vzdelaných profesionálov pre celé Slovensko. Boli veľmi žiadaní. Niet divu. Veď ich vzdelávali profesionáli – učitelia odborníci, ktorí mali väčšinou aktívny kontakt s praxou. Segment hospodárstva, pre ktorý ich pripravovali, bol tiež veľmi rozvinutý. Aj vďaka tomu, že podstatná časť jeho produkcie bola umiestňovaná na východné trhy.
Malé porovnanie:
Vtedy jedna škola pre široko rozvinutú výrobu.
Dnes cca 10 – 15 škôl (odhad) pre významne redukované výrobné kapacity.
Nie bezvýznamná je aj skutočnosť, že veľká časť uvedenej oblasti priemyslu (podobne, ako iných) sa „rozpustila“ do podoby mikro, malých a stredných firiem. A tie majú na vzdelávanie (vrátane duálneho) celú škálu špecifických požiadaviek.
Ale o tom nabudúce.
Mimochodom, keď sa zavádzal v súčasnosti platný systém financovania „na žiaka“, predpokladalo sa, že po čase bude prehodnotený a aktuálne, podľa skutočných potrieb škôl upravený.
Už vidím, ako bude po čase „aktualizovaný“ Zákon o odbornom vzdelávaní a príprave, ako to sľubuje jeho predkladateľ.
